Dovoľte, aby som na záver cyklu "Výstrižkov" z kníh mojej rodinnej knižnice, ktorý mi umožnil po rokoch listovať a čítať v týchto knihách, a začiatok má v kovidovej bubline, uviedol báseň Valentína Beniaka.
Valentin Beniak
Prvý spev Igrica
Jak Viktórie regie
plávajú ľady po Dunaji
a vrany po nich vozia sa
a zase miznú v hmlistom kraji,
kde ako ryba ziape čas,
bo v povetrí je plno ihlíc ----
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
O deve krásou ranenej,
ako sa mala v zámku spanštiť,
jak svolával Pan motýle,
by učili ju balet tančiť,
lenže slnečné hodiny
skrížili svoj tieň s tieňom prilbíc ----
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
Ležali poľom húfnice,
lode a mužstvo prístav skrýval,
lež deje stuhli zimy
a čakaly na jarný príval,
trubač večierku vyplakal,
v mori spal Neptún vedľa vidlíc ----
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
Ako sa k vojne chýlilo,
Ovadov množstvo na zem slietlo,
Stýraný človek bohoval:
„Neznesiem viac tmy, dajte svetlo!“,
Hubil a kántril svedomie,
Pripúsťal doňho zverstvá i hmyz ----
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
I za vašich čias bývalo,
Že rytieri sa sprali desne,
Do vojny tiahli na koňoch,
Krvou si čistiac duše hriešne,
Poddaný zostal v pokoji,
„Robotuj mi a koštiaľ si hryz!“,
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
Teraz národy povstaly
Proti národom, od kolísky,
A korene si trhajú,
Či to už zánik ľudstva blízky?
Čo vidíš s hradných výšok, vykrič! ----
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
Plače a spieva stiesnene,
Polovica mu srdca chýba,
Češú ho dažďov hrebene,
Marazom a búrkam neuhýba.
Nocou sa prudko srazili:
Kladivo, kosák, hviezda i kríž ----
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.
Ach, pani veľmi ďaleká,
Pod vašim hradom spieva igric.