ANDREA ELIÁŠOVÁ: Za Pavlom Prikrylom – mimoriadnou osobnosťou kresťanskej kultúry (Viera a život 3/2021)

9. apríla tohto roku zasiahla kultúrnu verejnosť nečakaná správa o úmrtí výraznej osobnosti slovenskej kresťanskej kultúry – básnika, esejistu, autora kníh pre deti, novinára Pavla Prikryla. Napodiv, ak by ste čakali, že práve v médiách zarezonuje v kultúrnych rubrikách následne spomienka na jeho tvorbu, bilancia nad plodným životom briskného pozorovateľa života, nestalo sa. Možno si poviete: nečakaný odchod – príliš skoro nato, aby mal niekto z novinárov pripravené hodnotné resumé... Lenže ticho zostalo prítomné po jeho skone aj na „mediálnych frontoch“ katolíckych médií. Nie nadarmo dal jednej zo svojich zbierok názov Na konci ticha... Pritom to, čo Pavol Prikryl stihol odovzdať za svoj nie dlhý život vo svojej tvorbe, mnohí nestihnú ani za podstatne dlhší vek. Až teraz sa „vyjasňuje“ – poohliadnuc sa za tvorbou tohto obdareného autora môžeme smelo konštatovať, že pripomína „takmer nedostižného“ Chestertona...

----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Spisovateľ a básnik Peter Kubica o ňom napísal: „Je básnikom duchovným, ktorý však nepíše odtrhnuto od každodennej reality. Prihovára sa Bohu, oslovuje človeka obyčajnými slovami, ale neobyčajným jazykom.“ Ďalší majster pera ho zasa nazval básnikom čistého ladenia. Keď sa na jeho facebooku objavilo volanie o pomoc – urgentné prosby o modlitby, pretože nevládal dýchať a pripojil vlastnú fotografiu s kyslíkovým prístrojom, bol to šok pre mnohých, ktorí ho poznali a vážili si jeho tvorbu. Ešte väčším šokom bola jeho predčasná smrť vo veku 58 rokov – krátko potom, keď bol 23. marca tohto roku hospitalizovaný s príznakmi koronavírusu na jednotke intenzívnej starostlivosti v Bratislave. Jeho báseň Nádej znie priam ako testament.

Nádej

Až zaznie z neba pre mňa Božie amen,
pozdravte za mňa moju Oravu.
Palicu nado mnou svet možno zláme –
nerobte však z nej viacej boľavú.

Tichučko vysychá v nás Boží prameň,
hádžeme vzťahy denne za hlavu.
Až zaznie z neba pre mňa Božie amen,
pozdravte za mňa moju Oravu.

Na konci vekov, keď Pán Boh dá, vstanem,
uvidím zápas riavy o riavu,
anjeli prídu poodvaliť kameň.

V časopise VOX, ktorý vydával v elektronickej podobe, napísal: „Mnohí ľudia sa ponosujú, že život je krátky. Naozaj? Koľko z tých tisícov dní človek naozaj žije?“ kládol si otázku. Pavol Prikryl za svoju publikačnú činnosť získal niekoľko ocenení, napríklad prestížnu cenu  International Media Award for Excellence in Journalism, ktorú mu v roku 1995 udelila medzinárodná novinárska organizácia UCIP so sídlom v Ženeve. Pri príležitosti sviatku patróna umelcov bl. Fra Angelica iba vlani získal Cenu Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru za slovenské umenie a trvalý prínos do kresťanskej kultúry na Slovensku. Jeho život korunuje niekoľko básnických zbierok i rozprávok pre deti, nazval ich: Tíšenie bolesti, Básničky z hviezdičky, Rozhovory s anjelikom, Moje modlitbičky, Úvrate v nás, Hádanky z neba, S lampášikom do rozprávky, Na konci ticha, Oravské rondely, Biblia s ilustráciami Vincenta Hložníka a ďalšie. Je tiež autorom rozhlasovej hry Proces s Petrom. V roku 2003 londýnske vysielanie BBC uviedlo vianočné literárne pásmo práve s jeho textami. Nečudo, že zaujal aj v zahraničí. Svojou poéziou i publicistikou „ťal do živého“, hĺbil studne, leštil spomienky vyťahované z pamäti, pripomínal to podstatné, na čom záleží. Myšlienku časopisu VOX dlho nosil v sebe, túžil vydávať periodikum o náboženstve a kultúre. Chcel prinášať zaujímavé témy, o ktorých sa často nehovorí a sú pre svet dôležité. A slovo aj dodržal: za tých niekoľko rokov vydávania sa jeho časopis stal priestorom pre pastorálne, bioetické či cirkevné témy, ale rezonovala v ňom najmä kultúra a umenie. Sám si pripravoval aj grafiku tohto elektronického časopisu a vytvoril aj Klub priateľov VOXu, ktorí ho odoberali a aspoň skromne ho takto podporovali. Bol rodákom z obce Bziny, aj pseudonym niekedy používal pod menom Pavol Bzina. Vyrastal teda na Orave, ku ktorej sa hrdo hlásil. V istom rozhovore prirovnal svoje detstvo k detstvu postavy Toma Sawyera z legendárnej knihy Marka Twaina. K rodným koreňom sa celý život vracal, netajil sa výrokom: „Rodina je pre mňa všetko. Všetko, čo čerpám, čerpám z rodiny. U nás vždy boli silné rodinné väzby.“ Po štúdiu gymnázia v Žiline štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského nedokončil, zlákala ho teológia, ktorú ukončil v roku 1993 na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. Potom pôsobil ako redaktor i šéfredaktor v Katolíckych novinách, časopise Zrno, v denníku Nonstop i na Úrade vlády SR, neskôr bol hovorcom ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií i riaditeľom jeho tlačového odboru. Bol aktívny aj v oblasti PR, stal sa vedúcim výroby v týždenníku Slovenska, neskôr redaktorom Quarku. Bol aj autorom viacerých scenárov televíznych publicistických relácií a rozhlasových ranných zamyslení. S manželkou Adrianou vychovával štyri deti, z ktorých dve sú ešte školopovinné. Básnik Jozef Zavarský sa s ním poznal celé desaťročia a v týždenníku Katolícke noviny mu zložil hold, ktorým hovoril o smútku za talentovaným autorom a dobrým človekom akoby v mene celej kultúrnej (nielen) kresťanskej obce.

V poslednej zbierke Oravské rondely (vydalo Post Scriptum 2019) sa vracia k rodným koreňom. Kniha je oslavou Oravy ako miesta detstva, radostí, materinských citov a otcovských pohladení. Autor spomína na starých rodičov, obdivuje ich úprimný vzťah k pôde, k tradíciám, k človeku. A najmä k Človeku, ktorého veľkosť cítiť na Orave na každom kroku, práve tak, ako v každom verši básnika. Všedné dni naplnené vierou, na aké si básnik spomína z detstva i z potuliek Oravou, zachytáva vo veršoch pre budúce generácie (nielen) Oravcov. No nezabúda tiež na myšlienkové bohatstvo významných rodákov, tvorcov slovenskej kultúry, ba otvára aj tie najaktuálnejšie otázky súčasnosti, na ktoré sme stále nenašli zodpovedajúce riešenia hodné našich kresťanských tradícií a hodnôt, ku ktorým sa hlásime. Tvorivý zámer básnik podporil dnes už takmer zabudnutým literárnym útvarom, rondelom, tak vhodným na zvýraznenie čistoty a priezračnosti „jeho Oravy“.

A keď dnes čítame verše z tohto diela, pýtame sa, či azda tušil, že Pán ho zavolá k sebe práve v „rozpuku tvorby“.

Za starkou

Už má svoj kútik, grapku poľa,
pod briezkou, skraja cmitera.
Švábočku hladká teraz zdola.
A mne je prázdno zvečera.

K rozprávke ma už nezavolá,
večer vždy niečo umiera.
Už má svoj kútik, grapku poľa,
pod briezkou, skraja cmitera.

Život sa krúti dookola
a občas tvrdo udiera.
Krátko si, starká, krátko bola...

Už máš svoj kútik, grapku poľa,
dohliadaš na mňa z cmitera.

Dedinský lekár

„Tak ako, mamka, stále trápia kosti?“ –
zvyčajnou vetou tlmí údery.
Napokon je len predposledný z hostí,
bezmocný posol ľudskej dôvery.

Len malá chvíľa v jeho prítomnosti
uľaví v duši, načne povery.
„Tak ako, mamka, stále trápia kosti?“ –
zvyčajnou vetou tlmí údery.

Vie dobre, čo nám chýba do plnosti,
pomáha splácať telu úvery.
K večnosti dušu on sám nepremostí.

„Tak ako, mamka, stále trápia kosti?“ –
zvyčajnou vetou tlmí údery.

Starenky

Vráskami popísané pergameny
a v poloslepých očiach kolíska.
Už dávno majú život prebolený,
už dávno nemá ich kto vystískať.

Ruženec je už skoro domodlený,
prázdne sú zabudnuté strniská.
Vráskami popísané pergameny
a v poloslepých očiach kolíska.

Tie tmavé šaty žiadna nezamení,
v kozube mysle chladnú ohniská.
Pri plotoch stoja tie najkrajšie ženy.

Vráskami popísané pergameny

Rozpamätávanie

Krajina detstva, chodník do domova,
hľadaný anjel, hoci bez krídel.
Vraciaš sa v mysli do nej zas a znova.
Návraty k sebe. Ale na prídel.

Napokon stratia sa aj prvé slová,
no zrazu vidíš, čo si nevidel.
Krajina detstva, chodník do domova,
hľadaný anjel, hoci bez krídel.

Blúdiaca myseľ – archa Noemova,
pamäti vracia drobné z osídel.
Na sklonku žitia rozsvieti sa nova.

Krajina detstva, chodník do domova,
nájdený anjel, hoci bez krídel.

Na jeho osobnej internetovej stránke v rubrike Pripravujem ešte svieti oznam: „Stále mám rozpracované dielko Lastovička Anička.“

Odišiel so cťou. Pre rodinu nesmierna strata a bolesť, pre slovenskú kultúru, osobitne tú kresťanskú, tiež obrovská rana. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že tento človek zostal počas svojho života nedocenený: napriek talentu, napriek tej hĺbke, ktorú odráža každá jeho báseň, či každá jeho esej, úvaha. Veď aj ocenenie Konferencie biskupov Slovenska získal „tesne“ pred skonom (pred rokom), už v čase pandémie. Bude jeho smrť trvalým odkazom, aby sme konečne „preorali“ svoje postoje a vážili si svojich vzácnych? V zmysle dôležitého odkazu ďalšieho barda poézie – tentoraz modernej poľskej, kňaza a básnika Jana Twardovského: „Ponáhľajte sa milovať ľudí, lebo tak rýchle odchádzajú...“, si treba vstúpiť do svedomia a platí to aj o tých, ktorí dnes vedú kultúrne rubriky novín, vôbec periodík, elektronických médií, internetových portálov. Lebo sa zdá, že neustále štatistiky o prípadoch covidu, o počtoch očkovaných, štatistickom sčítaní obyvateľstva, načisto zakryli „výhľad“ na osobnosti, ktoré sa tu spomedzi nás potichu vytrácajú a nemajú náhrady! (Okrem P. Prikryla napr. aj prof. biblickej teológie Jozef Leščinský, prekladateľ, rusista a spisovateľ prof. Július Rybák a ďalší).

Ak siahnete po starších číslach časopisu VOX, ktorý vydával v elektronickej podobe predčasne zosnulý Pavol Prikryl, pochopíte, že Slovensko prišlo o jeden zo svojich klenotov. Veľa nadčasových odkazov, dôležitých posolstiev opretých o evanjelium, život utkaný z toho najlepšieho, čo v ňom zanechala Orava, najbližší, a najmä Boží život prúdiaci v ňom, stvárňovaný sviatosťami a čnosťami vrchovato ozdobený talentom „zhora“, ale tiež skromnosťou, srdečnosťou, ktorou bol príznačný, ako to potvrdil aj divadelný režisér Peter Weinciller, ktorý s ním „zdieľal“ nielen spoločné stretnutia Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska pod vedením biskupa Mons. Františka Rábeka, ktorej boli obaja členmi.

O jeho hlbokom vzťahu k rodine a osobitne manželke Adriane, s ktorou vychovával štyri deti, svedčí napríklad báseň zo zbierky Úvrate v nás, ktorú vydal v roku 2007. Mimochodom, básnik Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský – člen redakčnej rady Viery a života – pozn. aut.) o tejto zbierke napísal: „Od svojho debutu, ktorý pred rokmi s nádejou privítal v slovenskej poézii Janko Frátrik, autor náležite vyzrel. Z nadaného básnika náturistu sa stal poeta vedome a cieľavedome narábajúci s tvarom, vôľou si osvojujúci viazaný verš a čiahajúci aj po zložitejších veršových formách. V Úvratiach v nás sa z formálnej stránky zahľadel do rondelu a rispetov. Rondel použil samostatne, ale aj vo štvorbásňovom cykle Oravské rondely. Z rispetov dokonca utkal veniec, na spôsob venca sonetového, venovaný manželke Adriane (Rispetový veniec o láske). Možno sa domnievať, že je to vôbec prvý rispetový veniec, a nielen v našej poézii. V zbierke pôsobí ako klenot zasadený v obrube prsteňa. Z hľadiska strofickej formy hodno spomenúť ako osviežujúce v rámci celku zbierky aj združené vzájomne sa rýmujúce tercety v Triptychu o smrti.“

Vďaka Bohu za jeho život a tvorbu plnú krásy. Pozerajúc na ňu a tento Bohu a rodine odovzdaný život sa žiada už len povedať: ani zákruty a boje ho nedokázali umenšiť, zlomiť, poznačiť trpkosťou. Vydával zo seba to najlepšie. Ako trvalý odkaz z jeho poézie si dovolím pripomenúť ešte dve básne, ktoré zostávajú nadčasovými: jedna akoby práve prehovárala k našej súčasnosti, k tomu, čím a čo žijeme a druhá je nadčasová už svojou témou.

MLČANIE O PODSTATNOM
Choďte a hlásajte (Mt 10, 7)
 
Čože už povedať...?
Mlčať je údelom,
keď kričí každý.
 
Výkriky slobody,
výkriky vraždy...
... len ticho o čnosti,
o pravde bytia.
 
Čo už len povedať...
Titulky sýtia
hlad prázdna
a túžby po Bohu.
 
Mlčanie v kriku
rozdriape oblohu
a dierou vpúšťa
skryté sny človeka.
 
Čo k tomu povedať...
 
Ísť s davom?
 
Či radšej zutekať?

Fiat lux
A nebolo viac tmy.
Boh tak chcel.
A preto stvoril
človeka,
aby bola
aj
tma.

I prišiel
Syn človeka,
aby bolo
svetlo.