Výnimoční ľudia sú krájačmi tmy
(Anton Hykisch: Verte cisárovi, s. 224)
Bratislava, 12. december 2016
Ponáhľam sa na železničnú stanicu. Z Národnej Banky Slovenska si v ruke odnášam knihu a v pamäti cinkanie mincí, ktorými posýpali Hykischov román Verte cisárovi. Žičlivé slová a zvuk kovových peňazí vyprevádzal publikáciu na ceste k čitateľom a zároveň potvrdzoval zložitý životný príbeh vládcu monarchie. Do košíka s mincami načierali dvaja bývalí najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič, veľvyslanec Rakúskej republiky na Slovensku Helfried Carl, guvernér NBS Jozef Makúch, riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov Roman Michelko a riaditeľka Slovenského inštitútu vo Viedni Alena Heribanová.
Myšlienkami sa vraciam k Štefanovi Bučkovi, k jeho dramaturgicky premyslenej interpretácii reči Jozefa II. v posluchárni musaeum superior vo výberovom seminári Pázmaneum vo Viedni. Hoci vedomý presun v čase nie je jednoduchý, pomyselne sa ocitám medzi nadanými klerikmi Uhorského kráľovstva. A tak ma neprekvapuje prítomnosť Antona Bernoláka a zmienka o Trnave.
„Záleží výlučne na Vás, aby ste namiesto latinčiny uviedli do života reč vašich národov, Slovákov, Maďarov, Rusínov, Srbov. Klerik Bernolák ledva dýchal. Slovenská reč potrebuje gramatiku. Čo najskôr. Budem prvý.“ ( s. 166)
Trnavu a dianie v nej v období vládnutia Jozefa II. viackrát spomenul aj historik Ivan Mrva. Potvrdil tiež hodnovernosť zaznamenaných udalostí v beletrizovanom príbehu „klobúkového“ cisára, ktorý nikdy nebol oficiálne korunovaný. Literárny vedec Igor Hochel ocenil Hykischovu snahu odkryť významnú úlohu slovenských intelektuálov v kultúrnych a vedeckých dejinách rakúskej monarchie.
Vo vlaku
S novučičkou knihou sa zoznamujem v regionálnom exprese REx 1727; smer: Bratislava – Trnava. Prstami prechádzam po obálke s portrétom. Pripomeniem si rozhodnutie Beáty Balgavej pri vytváraní vizuálnej koncepcie mojej básnickej zbierky Kytica za dverami i korešpodenciu s inštitúciou Staatliche Museen v Berlíne. Výsledkom bol súhlas na použitie detailu obrazu Rogiera van der Weydena Dáma so závojom.
Vraciam sa k Hykischovej knihe. Očami prebehnem tiráž, anotáciu, životopis autora, obsah, register osôb spomenutých v románe, kalendárium, epilóg netradične rozdelený na dve časti, dobové mapy, abecedne usporiadané zemepisné názvy i obsah. Štyristotridsaťdva stranový román náhodne otvorím na s. 109.
„Abatiša, sestra Eudoxia odkrivkala do svojej kancelárie. Tam ju čakali viacerí páni. Podžupan prečítal latinský dekrét z uhorskej dvorskej kancelárie o rozhodnutí najmilostivejšieho cisára a uhorského kráľa o zrušení kláštora klarisiek v Trnave.“
Knihu zatvorím a obzerám sa po otvorenom vagóne. V každej štvorici sedadiel cestuje jedna pasažierka. Aká podobnosť s celami mníšok kontemplatívnej rehole svätej Kláry. Kým sa jedny skláňali pred súkromnými oltárikmi nebeského Ženícha, moje spolucestujúce sú v ľahkom predklone pred rozsvietenými „oltárikmi“ smartfónov a notebookov. A žiaria, usmievajú sa.
Pred pár týždňami som absolvovala komentovanú prehliadku kláštora klarisiek. Budova je súčasťou Západoslovenského múzea v Trnave. Sprievodkyňa Lucia Duchoňová porozprávala o každodennom živote mníšok. V oratóriu ma zaujal strop s anjelmi. Výraz ich tváre bol plný utrpenia. V rukách držali nástroje používané pri ukrižovaní. Neodradilo ma to v snahe vcítiť sa do rozjímania, z pravej aj z druhej ľavej strany zbierať sväté slová, prekrížením počuť svetlo a vidieť hlas, tak ako 34 rehoľných sestier, desať laických sestier a tri novicky v roku 1782.
Stanica Trnava
Vystupujem s niekoľkými cestujúcimi. Kráčame spomalene a trocha strnulo. V ľahkom predklone sledujeme digitálny oltárik. Posielam esemesku. Som jednou z nich.
Svätý otec a svätý syn
je názov 14. kapitoly Hykischovho románu. V adventnom období ho vnímam tak trocha predvianočne. Uvedomujem si autorov zámer napísať nie len viditeľný príbeh panovníka vystaveného neustálej verejnej kontrole, prejavom znepriatelenej šľachty, zložitému vzťahu s cirkvou, armádou. Keby tak mohol o panovníkovi povedať: castis omnia casta; čistému je všetko čisté. Ale v záujme pravdivosti sa dočítame až o zahanbujúcich intímnostiach muža z panovníckeho rodu. Napriek takejto polarite Hykischov románový svet nie je iba čiernobiely. Pri čítaní ma pohlcujú opisy intríg, naturalistickej tvrdosti, sexuality vládcu privolávajúceho pomoc nežijúcej matky:
„Keby žila moja matka, azda by som sa jej opýtal a dočkal múdrej odpovede.“ ( s. 235) Jedným z tajomstiev vládnutia sú pochybnosti.
Listy, denníkové záznamy, modlitby, texty listín, ukážky z Bajzovho i Fándlyho románu, verše a citáty dotvárajú historickú hodnovernosť protagonistu. Zvlášť panovníkov list Eleonóre Lichtensteinovej, v ktorom sa jej zdôveruje:
„Navyše Boh rozhodol, že ma zbaví ženy i dieťaťa, dynastické záujmy mi prisúdili ďalšiu ženu a ďalšie dieťa. Aj tie som stratil. Už ako zrelý muž som sa ocitol na svete sám, bez žien, bez detí. Prispôsobil som sa Božej vôli. Raz som napísal svojej matke: Nemilujem nič iné na tomto svete, len Vás a štát. Žil som tak desiatky rokov. Poctivo som znášal Boží údel, stal som sa z vlastnej vôle mučeníkom práce pre iných, pre tisíce a milióny neznámych ľudí.“ ( s. 233)
Letopočty s poslednou jednotkou
V románe ma potešilo autorovo rozhodnutie venovať rozsiahly priestor slovenským vzdelancom. Tento fakt ho predurčuje do knižničného fondu školských, obecných, krajských i univerzitných knižníc. Píšem mail Jozefíne Kocánovej, knihovníčke v Dolnom Dubovom, kde pôsobil Jozef Ignác Bajza. – O knihu má záujem a bude ju v dedine propagovať. Ešte Naháč – pôsobisko Juraja Fándlyho; v trnavskej Knižnici Juraja Fándlyho možno zorganizujú besedu s autorom.
Pri čítaní druhej časti epilógu si všimnem číslicovú zhodu a opakujúci sa presne desaťročný odstup od úmrtí: Anton Bernolák zomrel 51-ročný, Juraj Fándly 61-ročný, kardinál v osvieteneckom období Alexander Rudnay 71-ročný a Jozef Ignác Bajza 81-ročný.
A ešte niekoľko záverečných viet epilógu: „Jozefov sen o spravodlivej vláde, keď osvietený samovládca obšťastní svojich občanov – často aj proti ich pochopeniu a súhlasu – je stále aktuálny. Posledné dve storočia sú aj inventúrou pokusov, ako obšťastniť ľudí zmenou vonkajších podmienok.“ ( s. 416 – 417)
Polnočná omša, 24. december 2016
Podarí sa mi ísť na polnočnú omšu do Kostola sv. Jána Krstiteľa, ktorý bol kedysi súčasťou areálu Trnavskej univerzity založenej kardinálom Petrom Pázmanyom? Túžim pobudnúť na mieste, kde sa presne na Štedrý deň začína odvíjať dej románu Antona Hykischa Verte cisárovi. V roku 1780 boli podľa autora zasnežené Vianoce. Dnes sa márne obzerám po kvapkách vody v bielych vlniačikoch. Nesneží...
Zlata Matláková