Patrik Šenkár
Novodobá prozaická tvorba
Slovákov v Rumunsku (z rokov 1976 – 2019)
Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak, 2019, 1. vyd., 338 s.,
ISBN 978-973-107-142-8
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK) so sídlom v rumunskom Nadlaku si v roku 2019 pripomenula 25. výročie svojho vzniku. I. M. Ambruš v súhrnnom prejave vyčlenil priestor i Patrikovi Šenkárovi, „ktorý prehodnotil v troch knihách celú básnickú a prozaickú tvorbu slovenských spisovateľov a tvorcov v Rumunsku“. Aktuálna monografia Novodobá prozaická tvorba Slovákov v Rumunsku (z rokov 1976 - 2019) je priamym pokračovaním knihy Próza Slovákov v Rumunsku (z rokov 1853 - 1953). Podľa P. Šenkára spojením týchto dvoch publikácií vznikol relatívne komplexný rozmer tejto literatúry. Rozsiahle teoretické informácie v poradí prvej (spomenutej) knihy majú platnosť aj pre najnovšiu monografiu, a preto autor v nej prechádza hneď k jadru veci: k literárnej tvorbe Pavla Bujtára (1936) – emblematickej osobnosti súčasnej prózy v Rumunsku, ktorý sa do literatúry prekvapivo uviedol (aj keď časopisecky) poéziou. Úvodná kapitola pozostáva z troch špecifických uhlov pohľadu, pričom ten prvý je zameraný na významnú literárnu, spoločenskú, organizačnú a publikačnú činnosť doplnenú osobnými údajmi a oceneniami. Plynulé pokračovanie osvetľuje aspekty života žien Bujtárových literárnych postáv Agáty a Domniky (s. 15). Už tu Patrik Šenkár analyticky naznačuje východiskové prostredie i emócie, preklopuje ich do druhého nazerania, na Bujtárom vyjadrenú mnohotvárnosť života pre dospelých, napr. Marcový dážď (1985). Tretie nazeranie na jeho tvorbu sa prejavuje v zmysle etiky a noetiky ako výstavbových prvkov v prózach pre deti (s. 47); tá sa na Dolnej zemi vyvíjala v tieni literatúry pre dospelých. Vydaním troch rozprávkových zbierok Lesní muzikanti (1976), Vtáčí kráľ (1979) a Chlapec a vietor (1997) sa P. Bujtár stáva najvýznamnejším spisovateľom, tvorcom literatúry v Rumunsku pre deti. (s. 49). Záver prvej kapitoly s názvom Rozdiely v zobrazovaní postavy pastiera v epike J. G. Tajovského a P. Bujtára je zameraný teoretickejšie.
Rozsahovo zhodný priestor druhej kapitoly Štefan Dováľ – realista dolnozemského života (s. 73) začína hodnotením poviedkovej tvorby. V ranom období tvorby sa do popredia dostáva obyčajný človek so vzťahom k zemi. Niektoré príbehy sa identifikovateľne prelínajú s Dováľovými životnými peripetiami a nejeden sa odohráva v Bihore. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať , že Dováľova tvorba využíva pútavé ja-rozprávanie a identifikovateľný dolnozemský spiritus movens. (s. 94). Veľkú románovú trilógiu ako základu symbolického a realistického zobrazenia prostredia a vzťahov v živote dolnozemských Slovákov (s. 110) tvoria Žofiine trápenia (1998), Zima v záhradách ruží (1999) a Úsmevy a chrámy (2009). Nejedna informácia v trilógii je venovaná osudovosti, odchodu do cudziny, spolupatričnosti a obrazu jednotlivcov na pozadí ekonomického a morálneho zostupu celej krajiny. Svojským, čitateľsky príťažlivým spôsobom stvárnil životy ľudí z kultúrnej oblasti ( napr. založenie Únie Slovákov a Čechov Rumunsku) s. 119. Vytvoril tak jedinečnú kroniku a reflexie doby.
Tretia kapitola Ivan a Rudo Molnárovci – zanietení hľadači dávnych dejín dolnozemského mikropriestoru (s. 127) začína príspevkom Patrika Šenkára, ktorý odznel 16. marca 2013 na medzinárodnej konferencii Dolnozemskí Slováci – hranice určenia v rumunskom Nadlaku. Jadrom štúdie je interpretácia historického románu a piatich historických povestí. Po publikovaní viacerých krátkych próz v almanachu Variácie vydali bratia Molnárovci spoločný debut, poviedky zo života detí a mládeže Všade dobre, doma najlepšie (1983) a v r. 1991 historický román Zasľúbená zem. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt o historickom románe Jána Čajaka mladšieho V zajatí na Holíčskom hrade. Až do vydania Zasľúbenej zeme išlo o jediný historický román dolnozemského autora. Kapitola pokračuje témou Námetová rozmanitosť krátkych próz bratov Molnárovcov a ich hrdinovia bez aristokratických čŕt (s. 143) s pripomienkou zbierky Historické povesti (1992). V roku 1995 vyšla kniha Bratia. Rudovi (1936 – 1989) a Ivanovi (1933) prináleží označenie autori pre deti a mládež. V prúde informácií zaujme konštatovanie: „Bujtár, Dováľ a bratia Molnárovci kládli základ dolnozemskej prózy pri konštituovaní vlastného kontextu slovenského literárneho fenoménu v Rumunsku.“ (s. 127).
Podľa Patrika Šenkára sa Pavel Rozkoš do kultúry Slovákov v Rumunsku zapísal predovšetkým ako výskumník, dialektológ, lingvista, folklorista a prekladateľ, až neskoršie sa prejavil ako prozaik. Počtom diel je najplodnejším prekladateľ z rumunčiny do slovenčiny a naopak. Prioritou je publikácia Folklór Slovákov z rumunského Banátu (1983) tematicky prvá tohto druhu. Za úspešný experiment možno považovať bilingválne Novodobé bájky, rozprávky a poviedky – paródie. V monografii je tvorbe tohto autora venovaná primeraná pozornosť. V kapitole Časové aspekty v tematike jestvovania človeka v próze Pavla Rozkoša ( s. 160) je analyzovaný „kvázitriptych“ : Na svadbe (1995), Nenávratné roky (1998) a Z vojny (1999). Téma rozmanitých (netradičných, nehumorných, nešpecifických) javov života zastrešuje charakteristiku ďalších štyroch prozaických kníh.
V ďalších štyroch kapitolách autor zhodnotil prozaické dielo štyroch súčasných autoriek. V postmodernej orientácii časti experimentálnych mikropróz Anny Rău-Lehotskej (1964) sú zdôraznené zaujímavé tvorivé formy tejto prozaičky, prekladateľky, redaktorky ocenenej na Slovensku i v Rumunsku. Je autorkou výberu z diela siedmich autorov z Rumunska v esperante (1996), viacerých bibliografií, publikuje v Rumunsku i na Slovensku. Doteraz vydala tri prozaické zbierky: Jedným dychom(1994), Zvitok predsavzatí (2009) a Voľný kúsok priestoru (2011). Autorka sa v určitom zmysle vyčleňuje z radu po slovensky písanej prózy a to na základe „preklenutia vzdialenosti medzi ilúziou a realitou.“(s. 198). Osobitú pozornosť si zaslúžia texty, ktoré majú nadmieru biografický charakter.
Kapitola: Anna Chişa (1944) a jej pohľad do minulosti i nádej do budúcnosti ako základný kameň (aj) dolnozemského bytia začína pojednaním autora antológie o humore a tragikomike života. Tieto atribúty v tvorbe prozaičky špecificky dopĺňajú nadlacký fenomén.
Literárne miniatúry presiaknuté tradíciami Dolnej zeme sa v literárnom priestore (v realistickom štýle) preklenú do aktuálnej súčasnosti. Analýzu debutu Samozrejmosti (2012) publikoval P. Šenkár o rok neskôr v Slovenských pohľadoch. V rovnakom periodiku boli uverejnené i ďalšie recenzia na (Ne)všedné mrvance s tradičnými témami v oblúku do súčasnosti.
Do antológie je zaradená i nadlacká autorka Jarmila Nacuová (1957). Píše krátku prózu, prekladá odborné texty i beletriu. Literárnou vstupenkou je debut Mozaika života (2015). Publikácia je dôkazom snahy včleniť sa do zoskupenia nadlackých autorov a zachovať plynulé napredovanie procesu vytvárania umeleckých diel.
Názov ôsmej kapitoly Spomienka na zašlé časy optikou Márie Spurigánovej (1947) upriamuje pozornosť na debut tejto autorky Štyri ročné obdobia v jednej rodine (2015). Kniha má spomienkový charakter s dôrazom na zvyky vyplývajúce z dlhoročných skúseností ľudí spätých s prírodou i vierou. Je zdrojom pozitívnych názorov na svet i spoločnosť.
Ak si prózu popravde stotožníme s triezvosťou a všednosťou, tak tento spôsob literárnej tvorivosti od básnikov v podstate neočakávame. Opak je pravdou. Autor monografie rešpektuje tento jav a v poradí deviatu kapitolu pomenoval Putovanie „poetickejších“ autorov do „prozaickejších“ sfér. Po esejistickom intermezze Keď Slováci putujú (s. 224) v kapitole Básnická obrazotvornosť v moderných rozprávkach Ondreja Štefanka (1949 - 2008) upúta pozornosť výpočet aktivít tohto autora. Venoval sa literárnej vede, historiografii, lexikografii, bibliografii, prekladateľstvu i organizačnej činnosti. Je autorom viacerých samostatných básnických zbierok a výberov, ako aj dvoch zväzkov veršov vydaných v spolupráci s I. M. Ambrušom. V prozaickej knižke Desať strelených rozprávok (1986) pracuje s obrazotvornosťou, predstavivosťou s využitím grotesky, paradoxu, mystifikácie, nonsensu i s prvkami vedeckej fantastiky. Dielo charakterizuje kultúrnosť a didaktizujúce postupy.
Dagmar Máriu Anocu (1951), poetku, prozaičku, literárnu kritičku a historičku, univerzitnú docentku, autorku a redaktorku učebníc slovenčiny, editorku považovanú za jednu zo zakladajúcich osobností nadlackého fenoménu zaraďuje P. Šenkár medzi najvýznamnejších autorov slovenskej literatúry na Dolnej zemi ale i slovenskej literatúry všeobecne. V jej tvorivom vývine po poézii nasledovala žánrovo súdržná próza: Kniha príbehov alebo poltóny (1988), Zväčšenina (2001). Do tvorby pre deti a mládež vniesla viac pochopenia, pôvabu a tvorivej imaginácie. Rozprávkový svet v krátkych prózach (s. 235) prináša analýzu devätnástich klasických rozprávok (Kde bolo, tam bolo) s presahom do školského prostredia. Autorka rozprávkový svet neidealizuje i v ňom sa kladné vlastnosti prejavia až po vykonaní zla.
Záver antológie je sústredený na literárny svet detí v próze Jaromíra Nováka (1969) a nadlacké prozaické pokusy Radomíra Karkuša (1959). Patričná pozornosť je venovaná i trvalým ľudským hodnotám v (slovenských) prózach Andreja Severíniho, občianskym menom Corneliu Barborică (1936 – 2017), jedného z najvýznamnejších zahraničných slavistov, slovakistov, prekladateľov, editorov, redaktorov, autorov učebníc i antológií.
Monografiu završujú rozsiahle poznámky (556 hesiel), literatúra, resumé v slovenskom, anglickom a rumunskom jazyku, štyri vydavateľské posudky, menný register (148 hesiel) a obrazová príloha. Dedikácia je určená Dr. h. c. prof. PhDr. Jánovi Sabolovi, DrSc. Podľa tohto žičlivca a veľkého priateľa dolnozemských Slovákov v monografii Patrik Šenkár predstavuje niektoré osobitosti národnostného bytia Slovákov v Rumunsku, a to cez priezor kultúrnych, ale predovšetkým literárnych špecifík na pozadí mimoliterárnych aj vnútroliterárnych súradníc analyzovaných prozaických textov autorov uvedenej národnosti. Autorov vedecký hlas v skúmaní špecifickostí národnostného bytia Slovákov v Rumunsku spolu s analýzami konkrétnych prozaických diel na vývinovom aj tematicko-genologickom pozadí možno pokladať za originálny a presvedčivý.
Zlata Matláková
In: Literárny týždenník, 2020, roč. XXXIII, č. 7-8, s. 16