Fenomén zázraku v meditačnej poézii
V poradí štrnástu zbierku Gabriely Spustovej Izakovičovej môžeme vnímať ako jedinú báseň. Z formálneho hľadiska sú veršové zoskupenia bez názvov, no prvý verš je vždy graficky zvýraznený. Rímskymi číslicami od I do XIX autorka predsa len vymedzuje skupinky meditačných básní s rovnakou témou a s príbuzným spôsobom uvažovania. Napríklad v VII. časti sú naznačené autobiografické informácie od detstva cez dospievanie k materstvu, s dôrazom na pozitívnu charakterizáciu jednotlivých členov rodiny. Osobitosťou v kategorizácii postáv sú obaja rodičia vnímaní zjednocujúco: „v láske troch/ mňa, rodičov a stvoriteľa/ stvoriteľa, mňa a rodičov.“ (s. 61) Tento nevšedný pohľad rozochvieva aj báseň v III. časti zbierky: „Ukryl si umne, majster Rembrandt,/ materskosť lásky do obrazu otca.“ (s. 20) Viaceré analýzy a štúdie jedného z najznámejších Rembrandtových obrazov s názvom Návrat strateného syna publikované v odbornej literatúre i na webe zdôrazňujú skutočný stred maľby. Sú ním otcove ruky. Jeho ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou. Jeho pravica je materská, znázorňuje ruku ženy. Obraz majstra šerosvitu i Spustovej verše sú naplnené láskou a odpustením. Tiež možnosťou voľby v zmysle: Boh môže urobiť všetko, no nechce to urobiť bez slobodného rozhodnutia človeka.
Ďalšie verše v tej istej básni: „ako si vedel, majster Rembrandt, / v obraze ukryť tajuplné chesed“ (s. 20). Chesed (láska alebo milosť) je jedným z viacerých biblických slov dodávajúcich rozjímavým básňam starozákonnú esenciu. Spolu s ďalšími: napr. krizma, maranatha, kropenie yzopom sú očakávaným potvrdením meditačného smerovania autorky, absolventky pedagogického smeru teológie a etiky na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Že svoju zbierku nezaľudnila biblickými postavami (s výnimkou Simeona a Anny), je dobrým riešením. Lyrický subjekt v rôznych životných situáciách reflektovaných vo veršoch je konfrontovaný iba sám so sebou a Bohom. Zakomponovanie tretej postavy proroka Ozeáša je pre zbierku šťastným rozhodnutím. Kniha proroka Ozeáša myšlienkovo spája Spustovej intímne rozhovory s Bohom a samej so sebou o manželstve i prísľuboch spásy, o to viac, že k obrazu spolužitia muža a ženy Ozeáš podobne pridáva analýzu vzťahu otca i syna i posolstvo Božej lásky a dobroty presahujúce ľudské kritériá.
Zázraky sú nevysvetliteľné známymi prírodnými zákonmi. Vzkriesenie Jairovej dcéry vytvára meditačnú platformu až do takej miery, že sa literárny subjekt s touto postavou identifikuje: „bola som mŕtva / vstala som“ (s. 11); tiež: „nikdy nie je neskor / vzkriesiť mŕtvy dych / strhnúť povrazy / tak starostlivo viazané a uzlované“ (s. 79).
Do zbierky je zaradený aj ďalší zázrak nasýtenia vyše päťtisíc ľudí piatimi chlebmi a dvoma rybami ( Mt 14,13–21). Nie v naratívnom zmysle. Skôr v mystickom preklenutí so súčasnosťou: „Mojich päť chlebov / rozdávam a prijímam“ a tamže: „celý život zbieram plné koše / odrobiniek žehnania a lámania“ (s. 118). Zázraky. Nie preto, aby človek uveril, ale preto, že uveril.
Meditačným básňam Gabriely Spustovej Izakovičovej sa nedá vyčítať anachronizmus. Majú status, ktorý môže čitateľa aktuálne nasmerovať k dialógu so svojím najvnútornejším vedomím a svedomím cez rozhovor s Bohom.
Zlata Matláková