Erik Ondrejička
Básnik Erik Ondrejička je členom Slovenského centra PEN a Klubu nezávislých spisovateľov. Pracoval v Sekcii pre pôvodnú tvorbu Literárneho fondu, v grantovej komisii Ministerstva kultúry SR a pôsobil ako člen expertnej komisie Fondu na podporu umenia. Z jeho tvorby sú známe predovšetkým poetické zbierky Na vnútornej strane viečok (2004), Tanec večerných vločiek (2006), 5 dokonalostí a iné básne (hudobno-poetické CD v spolupráci s hudobníkom Milošom Železňákom, 2008), kniha epigramov (e)Pigramy ilustrovaná Ivanom Popovičom (2009), Oči a rýmy – Nočné piesne kamenného mesta (cyklus mestskej poézie, 2010), Krajina diamantov – Land of Diamonds (dvojjazyčná slovensko-anglická zbierka poézie, 2014), kniha pre deti Abecedári. V roku 2019 mu vyšlo voľné pokračovanie epigramov s názvom Happygramy.
Krajina diamantov
Opatrne stúpať
ako po zázraku
tak ako cez túžbu
a vydýchnutú chuť
ani jeden z nich nezdvihnúť
v priestore určenom
iba samým sebou
tmavým nekonečnom
ktorým vonia nebo
zrkadlom hladiny
rozochveným vzduchom
na obidvoch koncoch
v podobne znejúcom slove
ktoré aj keď mohol
nevyzradil človek
ako čosi vzácne nájdené
nechané na slovíčko nech
a drozdov tichý
podvečerný smiech
Srdiečka tiché
Neberte mi ešte túto chvíľu
Nevidíte
že je ešte nedopitá?
A vy ju už lejete
slovám pod kopytá
Ešte sa nechcem objaviť
tam kde som sa stratil
v hnedom novembrovom smútku
zafúkaných tratí
v prstienkoch podvalov
vždy od seba k sebe
v slabikách čo ukryl
pod kopýtka žrebec...
Spomaľte trocha
splašený sínus
v riadkoch stromoradí
aj tak vám nechám všetko
to čo máte radi
v krehučkej chvíli
ako v prstoch chladnúca lienka
môžete stisnúť
len prosím ďalej od bubienka
srdiečko tiché
ako je túžba v básni ľudí
so snom v nej zaspať
a už sa z básne nezobudiť
Osamelosť cezpoľného cyklistu
Tisíce kilometrov
sú cestou nikam
Vždy najprv na hľadanie viet
a potom krajiny
ktorá farbami
vôňami a vetrom
prúdi oproti
v stand-by móde prázdnoty
ako pri cestovaní bez pohybu
Iste
k ceste patrí aj ten
príručný batoh
so smútkom
na gumenom lane
(Ak sa ide dosť rýchlo
guma sa natiahne
a batoh sa vezie aj dve zákruty vzadu
No hore kopcom
alebo v meste
batoh znova priľne na dotyk)
Až raz letíte chladom
presne na rozhraní tmy
keď polovica neba pred vami
je antracitová
a nad hlavou rovnakou rýchlosťou
letí noc
a počítadlo cyklistov
za Engelhartstetten ukáže
že dnes ste siedmy
a už isto posledný
zatvárate krajinu
v ktorej ste
ktorá je vo vás
s ktorou ste jedno
a už nikdy nikde tak nebudete cítiť
že presne táto chvíľa
je vaším domovom
a ide s vami až k Stopfenreuthu
ponad antracitovo-hematitový Dunaj
a kúsok z nej už všade
Viac je už len
keď letíte lesnou temnotou
v silnom lejaku
po lesnom chodníku
úzkom len na jednu stopu
kdesi medzi Studienkou a Sološnicou
pre tmu nedovidíte na zem
a zrazu je vaše telo kúsok pod vami
necíti vodu
chlad
ani rýchlosť
a vy letíte tesne nad telom
v malom chumáčiku
v ktorom je tak príjemne
bezpečne
a láskavo
ako sa človek cíti
len v hľadanom kúsku Boha
Dvojaké šťastie
Veď už o tom dávno
čvirikajú vtáci,
že dvojaké šťastie
sa ukrýva v práci.
Jednak čaro tvrdo
odrobených hodín,
jednak bohatnutie
eštebáckych rodín.
V nebi
Keby bolo keby,
boli by sme v nebi
a tam by sme jedli
pohánkové chleby.
Len či v nebi nie sú
iba tí nesmelí...
A aj my by sme nič
nesmelo nesmeli...
Z prejavu šéfa informatizácie
„Označme neschopných
menami, kto je v tom...
A pochváľme firmu,
čo pohla s projektom“
Zvláštne, koľkým hlavná
pointa uniká,
že tie firmy majú
Jedného vlastníka
Slobodné voľby
Je to už pravidlo,
či iba vec smoly?
Že toho, kto vládne,
si nemožno zvoliť.
Zvoliť si, pravdaže,
môžeme slobodne.
No nikdy toho, kto
odniekiaľ rozhodne
Výber z knižky Erika Ondrejičku a Ivana Popoviča Happygramy