Štefan Kuzma: Presahy života i slov. Recenzia knihy Pavla Tomašoviča: Mosty ponad čas. (Literárny týždenník 11-12/2016)

 
 
Ak sa chcete zahĺbiť do rozprávania o literatúre, príbehoch a celistvosti 
 
života, vplyvoch sveta na východiská pretrvania (nezávislé od našej 
 
individuálnej konečnosti), čo-to sa dozvedieť o možnostiach nášho myslenia 
 
vnímať kultúru ako komplexnú väzbu na konkrétnu dobu s presahmi do 
 
minulosti i budúcnosti, urobíte dobre, ak siahnete po najnovšej knihe Pavla 
 
Tomašoviča Mosty ponad čas (Georg, 2016).
 
Pavol Tomašovič je presný nielen v citáciách a pri výbere slov, ale aj 
 
v trojročných cykloch vydávania svojich kníh. Tá prvá, Nič v krajine nikoho, mu 
 
vyšla v roku 2007, Bezčasie v roku 2010 a Presahy v roku 2013. Preto 
 
neprekvapuje, že aj Mosty ponad čas Tomašovič napísal a odovzdal 
 
vydavateľovi v roku 2015... A je aj dôsledný pri výbere tém, budovaní svojej 
 
spisovateľskej kontinuity a komplexnosti, presne totiž vie, čo chce svojim 
 
čitateľom povedať. 
 
     Nič v krajine nikoho je román utkaný zo siete manipulácií, márnosti, ale 
 
i túžby siahajúcej po konečnosti, ktorou chce hlavný hrdina (a aj autor), keď to 
 
už nejde inak, odolať moci. Bezčasie, je knihou poviedok, dimenziou ukotvenou 
 
ďaleko v čase a pritom (podstatou života) v súčasnosti; odkrýva krehkosť 
 
všetkého, bez čoho sa stráca nielen výnimočnosť ale aj základňa, ktorá je pre 
 
človeka existenciálnou istotou. Presahy sú zónou, do ktorej Tomašovič svojimi 
 
úvahami a zamysleniami vťahuje čitateľa do videnej príťažlivosti sveta 
 
i neviditeľného a o to silnejšieho tušenia za hranou. 
 
     Filozoficko-spoločenská kniha Mosty ponad čas, ktorá sa vyznačuje silným  
 
podtextom príbehu (individuálneho, príbehu života, kultúry i literatúry) je len 
 
logickým pokračovaním doterajšej Tomašovičovej tvorby. Jeho tri dovtedajšie 
 
knihy sú vlastne základom pre mosty ponad čas. Je preto opodstatnené, ak si 
 
autor na ich stavbu (ako paralelu s tým, čo už napísal), zvolil tvorbu troch 
 
európskych spisovateľov: Roberta Musila, Franza Kafku a Milana Kunderu. 
 
Výnimočných jedincov, o ktorých v úvode svojej štvrtej knihy (s. 5) autor píše: 
 
„Ich texty ma viedli od opisu rozpadajúceho sa jednotného sveta na prelome 
 
storočí, ako ho zachytáva Musilov román Muž bez vlastností, cez zobrazenia 
 
osamelosti človeka v modernej dobe, ktoré sú prenikavo sprítomnené  
 
v Kafkových literárnych dielach Zámok a Proces, až po dodnes aktuálnu 
 
diagnózu stavu spoločnosti, ako ju rozpracoval Kundera v románoch 
 
Neznesiteľná ľahkosť bytia a Nesmrteľnosť. 
 
     Je však paradox, že Musil Muža bez vlastností nedopísal, Kafka si želal 
 
zničenie svojich diel a Čech Kundera žijúci vo Francúzsku nechce dať súhlas na 
 
preklad svojich kníh do češtiny...  
 
     Pri čítaní Mostov ponad čas si už na začiatku uvedomíme, že s príbehom 
 
kultúry, hoci je otvorený, sa nedá manipulovať, že „existencia každého z nás je 
 
ukotvená v interpretácii, ktorá je jedným z hlavných rysov kultúry“ (s.11). 
 
Z tohto pohľadu nemožno kultúru zužovať na umenie a už vôbec nie na 
 
čokoľvek, čo sa za umenie vyhlasuje. Uvedomíme si ťažké postavenie umenia, 
 
ktoré sa po odstránení hraníc medzi skutočnosťou a fikciou ocitlo ešte aj 
 
v prostredí chátrajúcej umeleckej kritiky. „Na jednej strane ide o vzburu proti 
 
umeniu, ktoré zabudlo na základné otázky, avšak na druhej strane divák 
 
presýtený obrazmi už prestáva rozlišovať, čo je apel a čo iba vyjadrenie samého 
 
seba (s. 17). Uvedomíme si, “že jednou z dôležitých rovín kultúry je aj 
 
vzdelanie, ktoré podobne pod vplyvom redukcie odkrývania vzťahu k svetu na 
 
hromadenie informácií prechádza svojou životnou krízou“ (s. 18). No najmä si 
 
uvedomíme, že hoci „Padli ideály o spoločnosti, v ktorej sa všetci budú mať 
 
dobre (s. 19), zostal nám priestor na príbeh, identitu ľudského rodu, napätie, 
 
povahu prvého slova, všetkého, čo sa vynorilo z ticha. „Z ticha sa zrodila reč, 
 
filozofia, náboženstvo i kultúra. V každom človeku. V ňom sa skrýva i nádej či 
 
záhuba otvoreného príbehu kultúry“ (s. 24). 
 
     Po vybudovaní základov sa Tomašovič vo svojej najnovšej knihe dostáva 
 
k stavbe jedného z mostov ponad čas, a to prostredníctvom príbehu v literatúre; 
 
zdá sa mu, „že jediné, čo sme ešte schopní sprostredkovať, porozumieť a vytušiť 
 
podstatné rozmery života, je to, čo odznie v rámci príbehu“ (s. 25). Začína 
 
príbehom (mostom)  ktorý sa odohráva na prelome devätnásteho a dvadsiateho 
 
storočia, v začiatkoch rozpadávajúceho sa sveta, ktorý R. Musil vykreslil v diele 
 
Muž bez vlastností. Tomašovič tento Musilov literárny opis s absenciou 
 
vlastností u živej bytosti totiž považuje za stále aktuálny: „ Aj keď Musilovo 
 
hľadanie má v sebe nostalgiu  spojenú s dobou moderny, postmoderné 
 
uvoľnenie všetkých väzieb v snahe vyhnúť sa totalite prináša nanovo základné 
 
otázky existencie, navyše bez viery v zjednocujúci proces“ (s. 27). 
 
     A hoci ďalšie z mostov (Zámok a Proces) patria  Kafkovi, v poňatí 
 
Tomašoviča majú všeobecnú platnosť. Cudzinec-zememerač K. márne hľadajúci 
 
cestu do zámku, kde (ne)sídli moc a Jozef K., ktorého (ne)zatknú a súdia 
 
v absurdnom procese, sú aj dnes medzi nami. Aj my sa bránime cudzincom, hoci 
 
sami sme nimi už dávno, keďže svet, ktorému čoraz menej rozumieme, na nás 
 
útočí, znásobuje naše osamotenia, ponúka samotu. Aj nám je cesta na Zámocký 
 
vrch známa, aj tá naša je zahalená v tme... Aj nás poznačuje bezdôvodný Proces, 
 
sudcovia bez dôvery, strážcovia meniaci sa na roboty... Takže, nielen 
 
zememerač „K. je v takejto situácii, v takto premýšľajúcom prostredí cudzincom 
 
bez zázemia“ (s. 51). Veta viažuca sa k románu Proces „Súdne konanie je tajné 
 
aj pre obžalovaného“ (s. 69) je hrôzostrašná, zvlášť pri dnešnom stave súdnictva 
 
na Slovensku. A aj Kafkové slová v Procese: Nijakej súdržnosti teda niet... (s. 
 
69). 
 
     A visutým mostom je aj román Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia. 
 
Tomašovič nám týmto dielom pripomína, že „Život sa nedá opakovať. Na 
 
prelome milénia človek stojí odtrhnutý od vnútorných väzieb tradície, od 
 
kontinuity myslenia a od minulosti“ (s. 86). Upozorňuje, že „Rozprávame 
 
a nikto nám nerozumie“ (s. 89), že „Nedochádza len k zúženému pohľadu na 
 
svet, ale zmenila sa skutočnosť a my vlastne ani nevieme, čo to je“ (s. 90). Áno, 
 
ako píše Kundera „Všetky ideológie prehrali: ich dogmy boli demaskované ako 
 
ilúzie a ľudia ich prestali brať vážne...“ (s. 90).   
 
     Konštrukciu budovaných mostov Tomašovič spevňuje nielen citáciami z diel 
 
mnohých významných svetových filozofov a literátov, ale aj napätím „medzi 
 
individuálnym vyjadrením života a normovanou, typizovanou rečou, ktorá 
 
zabezpečovala  proces dorozumenia“ (s. 28). Upozorňuje na „paradox doby, 
 
ktorá je plná slov, kníh a písomných výpovedí, ale stratila spoločné podhubie 
 
dorozumenia“ (s. 29). Brilantne rozohráva interpretácie príčin a dôsledkov, ktoré 
 
prináša „odmietnutie základu reči, do ktorej sa človek rodí“ (s. 29), až po 
 
hraničné situácie, keď „je ohrozený i samotný základ spoločnosti a slobody 
 
človeka“ (s. 32), keď sa „extrém pretláča do vedomia možného i prijateľného“ 
 
(s. 33). Naznačuje aj „širší rozpor medzi realitou a spredmetneným myslením“ 
 
(s. 36). A Tomašovič sa zamýšľa aj nad stratou spoločného sveta, nad zmenami, 
 
ktoré privolal nielen zredukovaný spôsob myslenia, ale aj sekularizácia 
 
a individualizácia. Zisťuje, že aj s odstupom storočia „Musilov opis rozpadu 
 
hodnotového rámca je v mnohom identický so stavom dnešnej spoločnosti“ (s. 
 
43), že nám „Nepomôže nostalgia moderny“ (s. 45). 
 
     A mosty spevňuje aj prútmi moci, ktoré sú v Kafkovom poňatí neviditeľné, 
 
umiestené v labyrinte bez východu, naviazané na čoraz nezmyselnejšie 
 
povolenia, ku ktorým sa nedá dostať, na syndróm cudzinca. Prízvukuje, že 
 
„Neprehľadný svet, v ktorom nefungujú pravidlá spravodlivosti, je spojený so 
 
strachom a obavami“ (s. 55), že hoci sa nám stratilo spojenie s mocou, nestratila 
 
sa podstata hľadania. Tomašovič otvorene prirovnáva Zámok k pomerom na 
 
Slovensku, pohráva sa s napätím medzi realitou a skutočnosťou a na pozadí 
 
Procesu aj so stratou súkromia, ponížením, odopretím jedinečnosti a dokonca aj 
 
mena. „Na aké písmeno, číslo – poradové, firemné, identifikačné – a znak 
 
budeme postupne zredukovaní my?“ pýta sa Tomašovič na s. 75.
 
     Kniha Mosty ponad čas je útla, ale obsahom nesmierne bohatá: filozofiou 
 
skúsenosti, súvislosťami poznania, presahmi kultúry, umenia, literatúry... 
 
Nevnímal som ju však ako knihu esejí, reflexií na diela trojice známych 
 
spisovateľov, ale ako napínavý príbeh času, ktorý formoval žijúce generácie, 
 
ktorý ich priaznivo či negatívne ovplyvňoval a ovplyvňuje. Príbeh, do ktorého 
 
Tomašovič vtiahne čitateľa nielen štýlom a kultivovanosťou, ale aj napínavou 
 
nadčasovosťou, cestou, ktorú autor márne nehľadal v autentických rovinách 
 
existencie...
 
Štefan Kuzma
 
Trnava, 5. marca 2016
 

Kontakt

Trnavský literárny almanach 0908423790 trnavsky.literarny.almanach@gmail.com