Pavol Tomašovič: Žneme, čo sme zasiali. Recenzia knihy - Alessandro Baricco: Smith & Wesson. Bratislava: Slovart 2015

 
Ako sa v súčasnosti presadiť? Čo robiť, aby ostatní ocenili naše kvality? A ako pritom zostať samým sebou? Tieto otázky si podobne ako mladá novinárka Rachel v Bariccovom literárnom diele Smith & Wesson kladú viacerí ľudia. Rachel hľadá pomoc, aby dokázala zrealizovať svoj sen presadiť sa. Prichádza za Wessonom a Smithom, ktorí sa majú podieľať na jej pláne a dotiahnuť jeho detaily. Najprv ich však musí vytrhnúť z letargie, do ktorej upadli. Wessona z pozície pozorovateľa sveta („pozorujem farby a sledujem, ako sa rieka pohybuje“, s. 13) a Smitha z úlohy analytika počasia. Každý sa občas uzavrie do svojho povolania a koníčkov. Rachel však nechce ustrnúť v stereotype a nechce sa ani vzdať svojho sna. „Som tu, lebo ak sa vzdám teraz, budem sa vzdávať celý život“ (s. 46). Aj preto má už premyslený plán, do ktorého potrebuje vtiahnuť obidvoch partnerov. Premyslený má marketing, vďaka spolupráci s pani Higginsovou, a má i predstavu, ako zaujať médiá: šokovať tým, čo doposiaľ nikto nespravil. Už treba len pripraviť a naaranžovať jedinečnú udalosť. A preto prichádza za Smithom a Wessonom, potrebuje ich schopnosti a skúsenosti, lebo iba tie sú podľa nej možnosťou, ako sa zachrániť z rezignácie a straty vo svete. Najlepšie by bolo skočiť do Niagarských vodopádov a prežiť tento skok za asistencie množstva divákov. Diskusia sa od počiatočného odhovárania a dovolávania sa zdravého rozumu postupne posúva k detailom, ako uskutočniť celý plán. Baricco rozohráva na malom priestore dialógy, ktorých rytmus sa postupne zrýchľuje. Vťahuje čitateľa do zdanlivo absurdnej situácie. Cez krátke rozhovory, úsmevné bonmoty, dramatické vsuvky a divadelno-režisérske pokyny ho privádza k záveru, ktorý umožňuje viaceré roviny reflexie. Napriek umiestneniu deja na začiatok 20. storočia má čo povedať i dnešnej generácii. Nejde len o otázky postavené v úvode tohto textu a zakódované v literárnom diele. Veď i dnes, tak ako na začiatku minulého storočia, žijeme vo sne, ktorý nami prenikol natoľko, že ho nevieme odlíšiť od reality. Sen o sláve a upriamení pozornosti na seba. Tejto predstave podriaďujeme svoj život, čím odsúvame vlastné bytie do zabudnutia a upadáme čoraz častejšie do skepticizmu. Dôvod je prirodzený. Čím viac sa prispôsobujeme podmienkam doby v úsilí o vlastnú prezentáciu, tým viac strácame vzťahy k ostatným a podliehame rýchlosti, v ktorej si už málokto kladie otázky o zmysluplnosti celého smerovania. Predstava, ktorej sme podľahli, je taká presvedčivá, že nepripúšťa žiadne spochybnenia. Tak v knihe, ako aj v realite. Otázky si kladie už málokto, a preto ich už veľmi nepočuť: „Tu ako aj neskôr, otázky nie je počuť“ (s. 94). Otázky zamerané na iné východiská, na iné možnosti porozumenia životu, na iné než dominujúce postavenie trhu. Život tak plynie v kolobehu každodenného zháňania k smrti a človek iba vstupuje do hry, v ktorej nemá podstatnú rolu. Je skôr divákom, ktorý musí zaplatiť i za to, čo plynie bez neho. „Predtým som tak trochu zomierala každý deň, to bolo zomieranie“ (s. 98). 
No ani cesta šokovať, upriamiť na seba pozornosť divákov a médií nie je cestou k záchrane. Môže skôr smerovať k urýchleniu konca. Takáto predstava je ako sud, v ktorom bola uzavretá Rachel, aby prežila skok do vodopádu. Takéto uzavreté miesto je veľmi tesné a tmavé, človek je tam sám a ťažko sa mu dýcha (s. 136). Nie je to cesta k záchrane. Aj preto akákoľvek zmena svojho postoja či systému, ktorého je človek súčasťou, predpokladá porozumenie kontextu a kontinuite diania. Inak je „múdrosť vždy zbytočný rituál a smútok nepresný cit“ (s. 136). Ak dnes, či už v podobe ekologickej, ekonomickej či utečeneckej krízy, hľadáme východiská, mali by sme si spolu s pani Higginsovou postaviť otázku, akú úrodu to žneme? Čo predchádzalo všetkým týmto krízam? Nie je to tak, ako konštatuje majiteľka hotela? – „Zasiali sme svoju predstavivosť, svoje šialenstvo, svoj talent. A toto sme zožali, túto nezrozumiteľnú úrodu“ (s. 136). 
Alessandro Baricco (1958) patrí k najznámejším talianskym autorom, a to nielen vo svete, ale i na Slovensku. Väčšia časť jeho tvorby už bola preložená do slovenčiny, preto čitatelia majú možnosť poznať tohto autora i jeho prácu. K najznámejším a z hľadiska literatúry aj k najvýraznejším dielam patrí román Oceán more, ktorý po jedenástich rokoch od jeho vydania prinieslo na slovenský knižný trh vydavateľstvo Kalligram (2004). Autor v ňom skĺbil nielen svoje hudobné vzdelanie a esejistickú prax, ale svojím poetickým jazykom s dostatočnou mierou fantázie ponúkol čitateľom rôznorodo štruktúrovaný, pútavý príbeh. Úspech mu prinieslo aj jeho dielo Hodváb, ktoré v roku 2002 preložila do slovenčiny Miroslava Vallová. Vydavateľstvo Slovart vydalo zas ďalšie jeho knihy City, Bez krvi, Tento príbeh, Emauzy, ako aj romány Pán Gwyn či Trikrát na svitaní.
Dielo Smith & Wesson potvrdzuje, že Baricco je schopný nielen obmieňať formu, rytmus a žáner, ale predovšetkým dokáže vtiahnuť čitateľa do príbehu, ktorému vzdáva poctu i v poslednej pasáži knihy. Ak v ňom nepriamo nastolil niekoľko závažných civilizačných otázok, tak na záver naznačuje, ako možno vydržať ich napätie i otvorenosť. Ak priatelia, blízki alebo všeobecne ľudia nevyjdú z drámy života živí, je potrebné vyrozprávať o nich príbeh: „Nájdite niekoho, kto bude mať čas a chuť vás počúvať, a vyrozprávajte mu ho“ (s. 150). Za seba môžem povedať, že počúvať príbeh Alessandra Baricca bol pre mňa vzácnym časom, až natoľko, že pokračujem v jeho rozprávaní ďalej.
Pavol Tomašovič
 

Kontakt

Trnavský literárny almanach 0908423790 trnavsky.literarny.almanach@gmail.com