DNEŠNÝ OBRAZ REČI
Ľudovít Štúr sa vo svojej knihe Náuka reči slovenskej usiluje zachytiť stopy myslenia a reakcie na obraz prechádzajúci vnútrom človeka týmito slovami: predmet zvonku do hlbiny človeka sa prenesie, nie síce
vo svojej hmotovitosti, ale v obraze svojom, a tento obraz, keď v človeku sa vyjaví, voláme predstavením, v ktorom je zavinutá vec vznešená" (Štúr 2006, s. 2). Reč je potom vyjadrením myšlienok človeka.
Ako je to dnes s rečou? Čo je predmetom stojacim vonku, ktorý preniká do hlbín človeka? Už nevstupujeme prirodzene do konfrontácie s ľuďmi, prírodou, so životom a dejinným príbehom ľudstva, ktorý nás presahuje.
Dnes už vnímame svet, okolie i ľudí z vopred danej perspektívy. Vstúpili sme do technického sveta, sveta s jasnou perspektívou úspechu a funkčnosti, ktorý je vystavaný na účelnosti, na tom, čo sa oplatí, kde sa spoločné, i to, čo si vyžaduje viac času, stráca v hmlách individuálnych a krátkodobých cieľov.
Hustnú, menia konzistenciu a miznú bez zodpovednosti v nekonečne sa valiacom toku informácií a obrazov.
Neuchopiteľné, miestami imaginárne a vysnívané.
Sloboda a voľný trh. Bez hraníc a obmedzení.
Ilúziu pokroku a blahobytu legitimuje vyprázdnený pojem demokracie. V racionálnom presvedčení o jedinej správnej ceste smerujúcej k úspechu už nepochybujeme. Vieme, čo chceme aj s kým máme tú česť. Obraz o tom sme si vytvorili výberom na základe vlastného presvedčenia a túžob, z množstva rýchlo tečúcich informácií. Neprekáža nám, že sú vytrhnuté z kontextu.
Sme novými tvorcami dejín.
Zo sklíčok rozbitého, pôvodne otvoreného a rozširujúceho sa príbehu sme si poskladali nový obraz. Napriek chýbajúcemu rámu sme zúžili perspektívu, vymedzili videné a určili farebnosť. Dominuje človek. Presnejšie Ja.
Okolostojaci sú prostriedkami na naplnenie našich túžob. Národné, kultúrne a duchovné spoločenstvo ľudí nahradila masa prahnúca po naplnení všetkých rozdráždených túžob. Aj na úkor iných či spoločného
podhubia príbehu.
V mene ľudských práv a slobôd. Rušíme pôvodnú škálu odtieňov a farieb.
Už žiadne rozdiely, žiadne hranice. Rozlíšenie na vnímanie rozdielnosti nahrádzame zmiešavaním pojmov a odtieňov, čím zaniká možnosť odlíšenia. Všetko je jedno, všetko je možné.
V koláži sa zliali farby všetky so všetkými.
Abstrakcia, v ktorej sme na pravdu celku rezignovali v mene pravdy jednotlivosti. Každý má právo na svoju farbu, často na úkor tej druhej. Vrství sa jedna na druhú a vzniká čosi mnohovrstevné, bez formy a
obsahu, nenárokujúce si na porozumenie. Plátno, podklad a základ maľby života, sa prepína a strháva nános farieb, ktoré prestali rešpektovať tú predchádzajúcu.
Každé úsilie pomenovať túto situáciu je limitované.
Odznieť môže iba pravda presadzovania prebiehajúceho vrstvenia.
V mene tolerancie a obvinení z obmedzovania práv nemožno ísť s reálnou farbou von.
Nie je to politicky korektné. Pomenovať, pýtať sa či namietať proti tomu, čo je predmetom viery. To, čo bolo kedysi prírodou,
spoločenstvom ľudí, dušou človeka a jeho nádejou.
Stojíme tak pred obrazom, ktorého plátno sa trhá a maľba
je nezrozumiteľná. Niet sa čoho zachytiť pri pohľade naň. Všetko je dôležité, a
nič pevné. Nijaký záchytný či relevantný uhol pohľadu.
Stojíme mlčky, pritakávajúc novým a novým odtieňom.
Vtiahnutí do tvorby pridávame svoj vlastný.
Sme svedkami predstavenia, kde ľudia pozerajú, no
nevidia, rozprávajú, no nepočujú, používajú spoločný jazyk, no nevedia sa
dorozumieť. Máme informácie, no chýba nám kontext, máme reč, no stratil sa jej
zmysel. Slovám po rýchlej ceste do zajtrajška vypadol obsah.
Na
zvyškoch národného zostala forma a gramatika, exponát zo zašlých čias.
Antikvariát myslenia. Sme zaplavení vrstvením farieb, dočasnosti obrazov a
neschopní vnímať zanikajúci svet. Svet spoločenstva previazaného duchom,
kultúrou a tradíciou.
Zodpovednosť
zaschla na plátne, zvyšok ohľaduplnosti vyprcháva s terpentínom ako pôvodné
nadšenie z nadobudnutej slobody. Spravodlivosť, tú zašlú
túžbu minulosti, prekryla rýchlosť, čo nepozná svoju minulosť a nemá čas
zastavovať sa pri jednotlivostiach.
Staviame novú babylonskú
vežu s dôverou, že tí, čo sú nad nami, čo vedú a presadzujú tú verejne
prospešnú stavbu, poznajú projekt. No pletie sa nám čoraz väčšmi jazyk, sen s
realitou aj plány s ideálmi.
KDE JE ŠTÚROM NAZNAČENÁ "ZAVINUTÁ VEC VZNEŠENÁ"?
Kde je ten obraz spájajúci národ, nie proti iným, ale
na podržanie a uchovanie spoločného? Plátno, na ktoré každý nanáša odtiene
ticha a premýšľania? Kde napriek presadzovanej rýchlosti nehrá rolu bežiaci
čas? Ba naopak, každou minútou trvania potvrdzuje správnosť toho, čo zostáva,
čo sa nemení módou, peniazmi a ideológiami.
Do hlbín človeka treba vstúpiť.
Do hlbín národa, z ktorého vyšiel, do prameňa kultúry a
ducha myslenia. Do príbehu dejín, z ktorých vzišla idea človeka, reči i národa.
Kde nemožno odtrhnúť jedno od druhého. Pretože sú prepojené generačne, ľudsky a
duchom života. Tvoriaceho príbeh, v ktorom nestoja veci izolovane, ale vzájomne
sa prepájajú a potrebujú.
Sloboda v ňom nie je izolovaná od druhého, reč sa
neodtrhla od myslenia, politika od ľudí, kde trh slúži ľuďom a nie človek trhu.
Iba v tomto duchovnom príbehu našich dejín sa ľudia
nestrácajú, neuteká sa pred bolesťou a zodpovednosťou.
Každý má svoje nenahraditeľné miesto a iba z tohto
porozumenia, z tejto perspektívy možno hovoriť o dôstojnosti či slobode.
Nezaručujú ju zákony, politici ani médiá. Garantom je duch prítomný v každom z
nás. Pokiaľ sme priestor preň nezaplnili haraburdím, pokiaľ sme nepremaľovali
plátno a neprekryli ho vrstvami farieb doby, pokiaľ sme dušu nevytesnili na
perifériu existencie, kde sa ako bezdomovec túla chladnou ulicou vlastného
vnútra. Iba vtedy, ak je garantom duch, ak myslenie v porozumení prekračuje
dané, vtedy má reč zmysel. Tam je zavinutá vec vznešená.
Volá a prieči sa proti oddeleniu formy od obsahu, proti
uchopeniu a moci. Vyvstáva z napätia medzi videným a skrytým, medzi
uchopiteľným a presahujúcim, medzi vymedzeným.
Zostáva
v napätí, nestavia jedno proti druhému, odkryjúc jedno nepopiera druhé.
Udržuje pamäť na nevypovedateľné.V
dejinách ľudstva udržiavali pamäť na nevypovedateľné vďaka tradícii myslenia
predovšetkým filozofia, náboženstvo a umenie. Boli nositeľmi tvorivého napätia
medzi skrytým a poznaným, medzi formou a neuchopiteľným. Na ich podhubí
vznikali komunity, spoločenstvá a národy, ktoré v porozumení kontinuity a celku
uchovávali podstatné na udržanie života a jeho presahov. Reč, dohoda a
gramatika vyvstali na pozadí viery v možnosť dorozumenia, vzájomného
obohacovania individuálnych nazeraní a prežívaní sveta. To, čo robí reč rečou,
nie je primárne založené na gramatike ani na spredmetnení slova, ani na jeho
stotožnení s objektom. Podstata reči spočíva v tom, že úsilie odovzdať
prostredníctvom slova skúsenosť a prežité aspekty života vyvoláva nové odkazy.
Ďalšie slová, čím sa udržujú myslenie i reč. Udržujú otvorený svet pre nové
interpretácie. Neuzatvárajú ho do individuálneho videnia, ale snažia sa v
kontinuite s tými, s ktorými spoločne komunikujeme, porozumieť zmyslu
existencie. Vyslovené v takomto kontexte nemá pravdu samu v sebe, ale odkazuje
na nevyslovené, na to, čo ešte nebolo povedané. Každé rozprávanie je cestou k
otvorenému priestoru, v ktorom sa vďaka iným rozširuje perspektíva poznania.
Reč vždy predpokladá druhých, kontext s ostatnými, lebo dorozumenie je možné
iba medzi viacerými. Reč nie je o výrokoch, ale o dianí, ktoré môže viesť k
dorozumeniu. Aj z tohto dôvodu možno o reči hovoriť ako o jednom z prejavov
ľudskosti. Nie nadarmo v našom kultúrnom kontexte hovoríme, že na počiatku bolo
slovo. Nie slovo ako predmetné uchopenie skutočnosti, ale slovo ako vzťah k svetu
a iným. Slovo sa stáva slovom iba vo vzťahu k druhým. Tak ako človek spoznáva
svoju identitu vďaka spoločenstvu s inými. Aj preto je slovo na počiatku dejín
slovom vzťahu. V tom spočíva jeho stvoriteľská energia.
Pri
takomto nazeraní na podstatu reči začína byť zjavné, prečo dnes, napriek
gramatike a množstvu informácií, dochádza viac k zmäteniu ako k dorozumeniu.
Zredukovali sme reč na subjektívne výpovede, na sebaprezentáciu vlastných
videní sveta na úkor iných i sveta samotného. Tvoríme vlastný zredukovaný svet.
Svet, kde sa strácajú spoločné horizonty. Svet, kde zlyháva dorozumenie a s ním
aj reč, ktorá sa stáva iba zhlukom disharmonických tónov.
LITERATÚRA AKO PRÍKLAD OTVORENOSTI REČI
Skúsme naznačiť uvedený problém na príklade literatúry Storočia prevládalo napätie medzi individuálnym vyjadrením života a normovanou, typizovanou rečou, ktorá zabezpečovala proces dorozumenia. Veľké diela, ktoré si uchovali nielen nesmrteľnosť, ale aj čitateľnosť, vznikali v podmienkach rovnováhy, vo vyváženom
stave v spore individuálne verzus normatívne. Vďaka nemu sa realizoval autor svojou jedinečnou výpoveďou a čitateľ mal pri zachovaní čŕt normatívnosti (ukladania slov, kontinuity, obrazu sveta a jazykového úzu) možnosť vstúpiť do hľadania porozumenia (Michalskí 2010, s. 25 - 27).
V časoch totality, keď sa spor preklenul na stranu normatív a predpisov, v časoch poplatnosti norme sa literárne diela stali neživé a často končili iba na zozname povinnej literatúry. Legitímnosť tohto postupu mal potvrdzovať cieľ normy - budovanie života bez nespravodlivosti.
Dnes, keď prevláda individuálna snaha upozorniť len na seba ľubovoľným až prvoplánovým popretím ormatívnosti, vznikajú diela, ktoré sú z pohľadu čitateľa ťažko zrozumiteľné a nečitateľné. Opúšťa sa kontext, kontinuita myslenia i príbeh, ktorý by poskytoval hlbší spoločenský rozmer. Ostáva individuálna reč, túžba až psychická potreba presadiť vlastný pohľad na svet, bez úsilia pokúsiť sa nájsť spoločnú niť porozumenia.
Legitímnosť takéhoto postupu sa snaží kritika podporiť premisou, že každý čitateľ i autor majú vlastné vnímanie, čím sa čítanie oslobodzuje spod totality dopredu daného jednotiaceho pozadia. Čítaním vzniká s každým čitateľom iná interpretácia, často až protichodná, pričom autorov zámer je, prirodzene, čoraz väčšmi
nepotrebný. Autor je mŕtvy, ako tvrdia teoretici.
Nejde mi o spochybnenie tohto procesu, no v danom kontexte je otázne, či odmietnutím základu reči, do ktorej sa človek rodí, nie je i odmietnutím kontinuity ľudského spoločenstva, jeho myslenia a skúseností. Nie je to cesta k odmietnutiu základu seba samého? Môže byť človek sám sebou v rozdrobenej spoločnosti individualít, kde i on sám je iba fragmentom náhodného? Ako sa dá spoliehať na dorozumenie, ak i reč samotná stratila kontinuitu rozprávania?
Človek sa spolieha a využíva dôsledky reči a myslenia z minulosti, pričom minulosťou pohŕda. Podobný proces spochybnenia základov a podstaty pojmov platí napríklad i pri slobode či iných dnes ešte používaných pojmoch. Ak poprieme základ a z neho či vďaka nemu odvodený vývoj, v ktorom sa rodila reč a myslenie, vďaka nim
kultúra a civilizácia, ktorá dospela k vízii demokracie i slobody, máme ešte nárok na samotnú slobodu a reč? Sú vôbec udržateľné bez zakladajúceho pozadia a myšlienkového vývoja?
Príklad z literatúry je v konečnom dôsledku postupom, ktorý odporuje i pôvodnému konceptu komunikácie,
ktorý primárne viedol k snahe dorozumieť sa. Až vďaka predpokladu či viere v možné dorozumenie sa vyvíjala i samotná reč od konkrétneho k abstraktnému, od predmetného k odkazujúcemu.
Je preto logické, že v dôsledku spochybnenia konceptu komunikácie sa síce vela píše a hovorí, ale menej číta a
počúva. Prevládajúcim prvkom, kde nachádzame porozumenie, sa stáva hra a pozeranie.
Banálne, rýchle a bezmyšlienkovité. Slovo prestalo odkazovať poza hovorené, stalo sa formálne. A s ním i spoločenstvo, ktoré žije iba z neho.
Ak sa literatúra a s ňou i reč zbavili v mene slobody vyjadrovania svojej podstaty sprostredkovať svet v pochopení kontinuity a vnímania presahov celku, upadli výpovede do parciálnych, individuálnych až
psychologických výpovedí, ktoré sa množia geometrickým radom, no chýba im podstatný výpovedný rozmer. Ľahkosť ovládla reč. "... ostatní ľudia si prečítali a vypočuli denne niekoľko tuctov správ, z ktorých im vstávali vlasy na hlave, a boli ochotní sa nad nimi rozčúliť, dokonca aj zasiahnuť, ale k tomu nedošlo, lebo za niekolko okamihov vytlačili nové správy podnet z vedomia..."
komentuje situáciu Musil v diele Muž bez vlastností (Musil 1998, s. 382).
No nielen úsilie zasiahnuť sa končí v banalite, ale i pokusy o výpoveď, ktoré chcú reflektovať možnosť dorozumenia či porozumenia celku. Paradoxne, tieto výpovede sú vystavené zostrenej postmodernej kritike o
netolerant- nosti a totalitnom prístupe. Snahy hľadania spoločného podhubia pre porozumenie majú pečiatku netolerantnosti. No tým je ohrozený i samotný základ spoločnosti a slobody človeka. Identita človeka, právo a sloboda, ktoré na nej stoja, sú totiž bez plurality ľudí nemysliteľné.
Z tohto zorného uhla si dovolím napohľad malú odbočku.
Zaujímavý je príklad osudu niektorých symbolov, ktoré v sebe mimo rečového úzu zhutňovali celostný príbeh či udalosť. Náboženské symboly, napríklad kríž či šatka okolo hlavy, sú často i samotnou legislatívou v mene slobody vytláčané z verejného priestoru a ich používanie je označované ako netolerantné k iným. Na
druhej strane symboly tovarov, veľkých značiek, za ktorými sa často skrývajú totalitné a ponižujúce praktiky na takzvanom voľnom trhu, zaplavujú beztrestne verejný priestor. Jednu vieru nahrádzame druhou. Stratili sme širší kontext rozhodovania i normatívny rámec. Spoločnosť, tradícia či určitá spoločenská vrstva tvorili v minulosti korekciu voči extrému. Boli zdrojom normatív.
Vyhýbať sa extrémom bolo podmienkou stability spoločenstva. Čo bolo dobré pre každého, bolo a priori dobré pre kohokoľvek. Opačne to však neplatí, hovorí Tony Judt vo svojej práci Zle se vede zemi
(Judt 2011, s. 81). Dnes sa bez ohľadu na legitimitu nárokov jednotlivca presadzujú i na úkor spoločného. Prekračovanie hraníc, extrém sa stáva hrdinstvom Či stredobodom mediálneho sveta, cez ktorý sa extrém pretláča do vedomia možného i prijateľného.
V čase extrémov a rýchlych slov akosi nepozorovane zmizol priestor na rozmýšľanie i diskusiu. Porovnávať
niet s čím. Tým sa stráca i šanca na porozumenie. Na argumenty a myslenie v kontexte a kontinuite niet v prúde slov času. I v Musilovom románe je zdanlivým víťazom diskusií kritik a predstaviteľ rozumu Ulrich, ktorý spochybňuje každý argument smerujúci k dohode či k harmonizácii názorov.
Poľský konzervatívny filozof Cezary Michalskí v tom vidí zákonitosť, podľa ktorej vo svete bez pravidiel a pozadia víťazí revolučný rozum nad rozumom pokorným. Tam, kde je diskusia zredukovaná len na samotné racionálne kritériá, je revolučný názor vždy vo výhode pred pokorným zvažujúcim rozumným postojom (Michalskí
2010, s. 71 - 77).
Tak i snaha o racionálny diskurz, ktorý sa v mene ľudského rozumu obmedzil len na overiteľnosť a
nevnímal ohraničenosť ľudského vedenia, narazila na nenaplnené predpoklady na vedenie diskusie. Dialóg totiž predpokladá poznanie pozadia myslenia a ujasnenie používaných pojmov. Nemožno dospieť k porozumeniu slovami, ktoré každý chápe inak.
Čoraz väčšmi som presvedčený, že zväčšujúce sa množstvo informácií a faktov bez vnímania kontextu vedie k nedorozumeniu, nepochopeniu a neschopnosti porozumieť životu. Je v tom množstve slov ešte šanca, aby hovorené vstúpilo zvonku do hlbiny človeka a prostredníctvom jeho myslenia prinieslo adekvátnu
tvorivú odpoveď?
To, čo na jednej strane prinieslo nespochybniteľný pozitívny impulz na myslenie, reč a národ - kodifikovaný jazyk -, nám dnes pri ignorácii a nepochopení jeho vnútornej podstaty, koreňov a impulzov myslenia
prináša sformalizovanie a vyprázdňovanie obsahu slov. Automatizáciou a vulgarizáciou naznačujeme prázdno a neschopnosť pretaviť myslením emóciu či obraz do tvorivej reči a ohlasu.
Ako vrátiť porozumenie, ako naplniť prázdnu formu, ako znovu naplniť významom rozprávanie a dať bezvýznamnému toku informácií prirodzené koryto ako zdroj poznania? *
Zdá sa mi, že jediné, prostredníctvom čoho sme ešte schopní rozumieť a vytušiť podstatné rozmery
života, je to, čo odznie, čo sme schopní vnímať v širšom kontexte, v rámci príbehu, ktorý nás prekračuje, no ktorého sme súčasťou. Príbeh sa nás niekedy dotkne tak, že vieme myslieť aj inak ako vo vychodených koľajach. Individuálny príbeh je mysliteľný v kruhu najbližších, ich život sa odvíja v príbehu spoločenstva, do ktorého vstúpili narodením a ktorý im umožnil byť samými sebou. V tomto zmysle je rozprávanie, reč a myslenie v kontexte kultúry a tradície základným predpokladom porozumenia nielen sebe, ale i prijatia iných videní sveta. Nie popretia vlastného príbehu, z ktorého vyrastáme, ale prijatia iných perspektív a príbehov, ktorých zmysel nie
je v popieraní iných, ale v ich začlenení do spoločného sveta života.
Ak nechceme stratiť základný atribút reči, ktorý vedie k dorozumeniu, nemôžeme odtrhnúť dnešné rozprávanie od zdrojov, z ktorých vzniklo. Od zdrojov myslenia, v ktorom jednotlivec myslel a bol vždy súčasťou
väčšieho spoločenstva, kde jednotlivec vstupoval už do existujúceho spolubytia, držaného kultúrou a tradíciou, iba v tomto predporozumení môže byť jednotlivec nádejou i zdrojom budúceho. Sám sebou, no vždy súčasťou spoločného: národa i kultúry.
Literatúra
JUDT, T.: Zle se vede zemi. Praha: Rybka Publishers, 2011, 191 s., ISBN 978-80-87067-32-1
MICHALSKÍ, C.: Návrat človeka bez vlastností. In: RUCZAJ, M. (ed.). Návrat
človeka bez vlastností. Brno: CDK, 2010, s. 17-77, ISBN 978-80-7325-210-6
MUSIL, R.: Muž bez vlastností. Praha: Argo, 1998, 747s., ISBN 80-7203-097-3
ŠTÚR, L: Náuka reči slovenskej l. Faksimile pôvodného vydania z roku 1846. Bratislava: Veda,
2006