Pavol Tomašovič
Ostrov v hmle
Prúd obrazov v toku slov
hladinu citov do hnevu vzdúva.
Nenávisť zhutnila z postojov penu.
Z vody života zostal len pohár blenu,
vo vzduchu visí hluk ničivej vlny,
čo všetko zrovná so zemou.
Nepočuť čajky na brehu samoty,
ostrova, z pevniny torzo holé,
stratená dôvera zavrela prístavy,
kde roky nekotvia už žiadne lode.
Len deravý čln a zlomené veslo
v piesku zborených ideí,
s vedierkom dieťaťa,
ktoré v nádeji
znovu a znovu stavia hrad.
Hmla z výparov pravdy, čo na vode stála,
prekryla obzor, kontúry majákov i ostré bralá,
slepá sloboda stratená v osídlach ziskov,
neistou cestou ženie nás vpred,
zabudnúť na poklesky i na to, čo bolo včera,
nemyslieť na dôsledky či na zajtrajší deň.
Treba mať všetko.
Tu a teraz.
Topím sa v mori predstáv, túžob a viet,
hľadajúc slamku, ktorá podrží nad vodou
stratený obsah i horizont ciest,
dať znovu zmysel pohybu v riave,
tak ako dieťa v dôvere
na brehu postaviť hrad,
ktorý odolá vetru i vlnám v čase.
Pavol Tomašovič
Ostrov v hmle
Prúd obrazov v toku slov
hladinu citov do hnevu vzdúva.
Nenávisť zhutnila z postojov penu.
Z vody života zostal len pohár blenu,
vo vzduchu visí hluk ničivej vlny,
čo všetko zrovná so zemou.
Nepočuť čajky na brehu samoty,
ostrova, z pevniny torzo holé,
stratená dôvera zavrela prístavy,
kde roky nekotvia už žiadne lode.
Len deravý čln a zlomené veslo
v piesku zborených ideí,
s vedierkom dieťaťa,
ktoré v nádeji
znovu a znovu stavia hrad.
Hmla z výparov pravdy, čo na vode stála,
prekryla obzor, kontúry majákov i ostré bralá,
slepá sloboda stratená v osídlach ziskov,
neistou cestou ženie nás vpred,
zabudnúť na poklesky i na to, čo bolo včera,
nemyslieť na dôsledky či na zajtrajší deň.
Treba mať všetko.
Tu a teraz.
Topím sa v mori predstáv, túžob a viet,
hľadajúc slamku, ktorá podrží nad vodou
stratený obsah i horizont ciest,
dať znovu zmysel pohybu v riave,
tak ako dieťa v dôvere
na brehu postaviť hrad,
ktorý odolá vetru i vlnám v čase.