Pavol Tomašovič: Keď dozrie čas. O tvorbe Štefana Kuzmu.

 

 

Štefan Kuzma (1952, Biely Kostol), autor, ktorý žije v Trnave, nás v poslednom období príjemne prekvapil viacerými zaujímavými literárnymidielami. Osem básnických zbierok a štyri romány určite stoja zapovšimnutie. Nielen preto, že niektoré jeho diela sa priamo dotýkajú Trnavy, ale predovšetkým pre ich vnútorný odkaz, literárne kvalitný štýla v neposlednej miere pre schopnosť odkrývať bytostné prúdy života.Prezentácia Kuzmových tohtoročných básní a románu Strom na konci ulice sa koncom novembra uskutočnila v štúdiuDivadla Jána Palárika v Trnave.

Ponuka kníh je dnes oveľa väčšia ako naša schopnosť všetky ich prečítať.
V množstve sa tak prirodzene snažím vybrať to najlepšie. Sledujem dianie
v literatúre, nechám si poradiť priateľmi i literárnou kritikou, no
často sa spolieham aj na intuíciu. V prípade Štefana Kuzmu to bolo ešte
úplne inak. Do rúk sa mi pred rokmi dostal román Stratený boh, ktorého dej sa odohráva v Trnave a podobne
ako starobylé mesto otvára príbehy medzi nebom a zemou, dobrom a zlom
takým spôsobom, že ma oslovil. Siahol som preto aj po ďalších Kuzmových
knihách. Pretože nielen obsah, ale i rytmus, akým ich ponúka verejnosti,
je pozoruhodný. Zhruba šesťdesiat rokov v tichosti a potom prišli
zbierky básní i romány jeden za druhým. Zdá sa, že dlhé mlčanie pomáha človeku
nielen zvážiť a vybrúsiť slová, ale myslením postupne odkryté nalieha podeliť
sa i s ostatnými. Keď dozrel čas, postupne vychádzali básnické zbierky Mlčanie nepokoja, Prienik do ticha, Blázniví
anjeli, Posúvanie hrany či Krehká bublina. Nechýbajú v nich
motívy obzretia sa za detstvom a dospievaním, hlavne v zbierke Blázniví anjeli (Spomienky na detstvo,
Skryté v podvedomí, Sen pred prvou kávou...). Verše sú po formálnej
stránke usporiadané vo voľnom rýme, poznačené vnútorným rytmom rozprávania
s prenikajúcou melódiou života. Ten plynie a posúva sa, pričom pohyb
je našou mysľou vnímaný vďaka času. S ním a posunom porozumenia sa
vyrovnáva autor v  zbierke Posúvanie hrany. Na ňu nadväzuje Krehká bublina, ktorou za posunutou
hranou času zachytáva krehkosť života. Tento rok prichádza Štefan Kuzma opäť
s trojicou básnických zbierok: prelet,
do zbla a tvár (ne)videného. Prvá
je napísaná v štýle heiku a pri jej čítaní sa predo mnou vynáral motív
sťahovavých vtákov. Pri svojom prelete, či už z teplých krajín smerom
k nám alebo naspäť, vtáci neplytvajú štebotom. Nechávajú sa niesť
neviditeľným kompasom v sebe. Haiku disponuje podobnou úsporou slov v poézii,
kompasom v každom z nás. To najnevyhnutnejšie pre odkrytie vnútornej harmónie
žitia je práve ticho. Ticho ako motív očistenia od nánosov omylov
a osobných predstáv, ako priestor pre vznik slova i nádeje.

"v očistnom tichu

čísi hlas vyspevoval

vianočné piesne!" (láska, str. 51)

Prelet
je nielen názvom zbierky, ale aj symbolom ľudského života. Od rastu a plnosti
energie v lete života, cez jeseň spojenú so zberom úrody poznania, až po
prekonanie zimy zdanlivého konca k jarnej nádeji. Tak sa dá
v krátkosti zhrnúť celá zbierka. No Kuzma nadväzuje. Tam, kde sa končí
jedna zbierka, obdobie jari, začína sa druhá zbierka do zbla. Naznačujú to
hneď úvodné verše:

"sálavé teplo

duša čistého ohňa

večná jar srdca" (str. 3)

Slová
autora vo všetkých troch tohtoročných zbierkach prekračujú vrchný obal. Povrch,
formálne vyjadrenia, akokoľvek dobré či pútavé, sú v nich druhoradé.
Vstupuje na jemné územie vnútorného bytia, kde dokáže odkryť a naznačiť
i tvár (ne)videného. Autor ide do poslednej strofy, do
konečnej štipky slova až na dno, do zbla. Nenecháva nič pre seba, pretože
porozumel, že všetko mu bolo darované. Delí sa o navrstvené, nažité
a v protismere toku času poukazuje na stopy, ktoré v ňom
zanechal. 

Bez hluku a zbytočných slov presvetľuje prežité,
pretože "vyberač daní neklope" (do
zbla) a zúčtovanie nosíme v sebe. Tak ako akordy večnosti, ktoré sme
v náhlení za niečím lepším a krajším prehlušili podsúvanými
povinnosťami a nutnosťami pragmatickej doby. Štefan Kuzma tieto akordy
odkrýva v nás ("v duši hrám na
strunách") a ponúka nám krúžiť spolu s holubmi "...nad námestím, nad sochou nahej ženy..." (struny). Ten nápev nám
je známy, veď jeho tóny harmonizujú s citom vychádzajúcim z každého
z nás. Struny, na ktorých autor hrá, sú i naše často zabudnuté
struny, ktorých tóny nás tiahnu do výšky, "...
kde redol vzduch hustli predstavy..." (výšky) a prinášajú otázky, "na ktoré sa mi ťažko hľadala odpoveď lebo
som sa vyhýbal pravde..." (výšky).

Štefan Kuzma svojím dielom potvrdzuje, že nájsť
rovnováhu bytia je možné: "všetko je
uskutočniteľné, dosiahnuteľné, dovolené, splniteľné, všetko je ako má byť"
(súbeh).

Nepredkladá únik pred realitou, naopak vo svojej
tvorbe nezakrýva ťažkosti, blúdenia ani omyly, hranice ani obmedzenia.
Výstižne mapuje a popisuje súčasnú spoločenskú situáciu, v ktorej sa nachádzame.
Už po prvých vetách jeho románu Strom na
konci ulice sú  nám kontúry deja,
súvislostí i prostredie akosi príliš podvedomé. Nie, nejde o román,
ktorý sme už niekde čítali. Ide o spoločnosť, vzťahy a pomery,
v ktorých žijeme. Tie sú však nielen dôsledkom chovania tých hore, ale sme
v nich zapletení aj my, svojím presvedčením, správaním a konaním.
Román je nielen zrkadlom politických a spoločenských pomerov, ale aj myšlienkových
a duchovných. Je o viere našej doby. Nie o deklarovanej viere alebo
tej, ktorú by sme chceli mať, ale o viere, ktorú praktizujeme v reálnom
živote. O tom, čomu sme podriadili svoje myslenie a konanie. Niet
jednoznačne dobrých a zlých. O to bolestnejšie pociťujeme
nespravodlivosť a podvody. Pomsta, krajná hranica života bez viery, nie je
očistná, ale je rakovinou, na ktorú umiera i hlavný hrdina románu Elo.
Rakovinou, ktorá nemá počiatok v rozhodnutí pomstiť sa, ale začína oveľa
skôr. V momente, keď sa človek stratil. Najprv v sebe, potom vo svete a v ošiali
rýchleho zbohatnutia. Nakoniec v osídlach moci. Pri čítaní knihy nám je
akosi úplne samozrejmé, že celé dianie je v réžii podnikateľov, predsedu
ústavného súdu, prokurátorov a ministrov. Také samozrejmé, až je to
skutočné. Strom na konci ulice
vypovedá o našej ulici, o našej spoločnosti. A pokiaľ si to
nevšimneme, pokiaľ s tým nič neurobíme, zmizne aj strom, aj my. Nejde však
o strom ako taký. Strom je symbolom, ktorý našu kultúru sprevádza od
počiatkov. Tam, kde sú prvoradé záujmy materiálne, sebecké a súkromné, kde
ide iba o peniaze, prestáva hrať život svoju rolu. Tam miznú nielen
stromy, ale i ľudia do zabudnutia.

Tak ako vo svojich básňach vstupuje Štefan Kuzma do
vnútra nášho bytia, aj jeho román tne do živého, otvára oči pre
porozumenie vlastnému bytiu. Otvára oči, niekedy cez bolesť či tvrdé pomenovanie
reality, avšak nie preto, aby sme rezignovali, ale aby sme sa ju každý na
vlastnej ulici pokúsili meniť. Na začiatok stačí mať úctu k stromu, ku
kultúre a k ľuďom, ktorí ešte žijú.

Pavol Tomašovič

 

 


 

Kontakt

Trnavský literárny almanach 0908423790 trnavsky.literarny.almanach@gmail.com