Hľadanie hviezdy
V tme hľadáme svetlo. Každá akcia vyvoláva reakciu. Tak nás to učili nielen v škole, ale pozorujeme to aj v každodennom živote. Najvýraznejšie azda v oblasti slova, v médiách či v politike, kde slová už neslúžia primárne na dorozumenie, ale lietajú ako kamene. Jedno proti druhému. Ako sa zorientovať v takejto situácii, ako nezostať v tme? Ako nezjednodušiť svoje rozhodnutia automatickým postavením sa na jednu či druhú stranu? Môžeme odkryť aj iný, neagresívny akčno-reakčný prúd myslenia?
Zvnútornenie môže mať takúto silu. Čerpá z neho aj spisovateľ a básnik žijúci v Trnave, Štefan Kuzma, ktorý sa s nami v tomto roku podelil o štyri vzácne básnické zbierky. Prvé tri zbierky vyšli začiatkom leta a ich názvy akoby naznačovali práve pre toto obdobie špecifickú, nenahraditeľnú hodnotu vody: „cena studne“, „rukojemník vody“ a „naveky“. Štvrtá zbierka básní s názvom „šepot“ vyšla na jeseň. Pri vstupe na pôdu Kuzmovej poetiky zisťujeme, že autorove básne vyvierajú z hĺbky poznania ľudského bytia a z mnohoročného mlčania. Mlčanie bolo napokon názvom aj jeho prvej zbierky z roku 2009, ktorú vydal už skoro šesťdesiatročný. Takže žiadny zhon, unáhlené slová, žiadna túžba po rýchlosti, žiadna snaha brániť či bojovať o vlastné pozície. Práve naopak, v Kuzmovej poetike je prítomný zrelý odstup. Tak sa logicky nazýva aj prvá časť jeho najnovšej zbierky „šepot“. Naznačuje to, čo potrebujeme i vo svojom bežnom živote, aby sme neboli hnaní ambivalentnými názorovými či tendenčnými prúdmi: odstup od hluku doby, od oslepnutia z množstva, v ktorom sa strácame, od narýchlo získaného presvedčenia pre pokoj duše. V ňom – v odstupe – možno začuť ako „cez nahé póry / prenikali poryvy / hlasu kuvika“ (s. 5, šepot). Iba v odstupe, v bezvetrí možno začuť „melódie vetra“ (s. 6, melódie), ale i rozpaky (s. 9). Práve rozpaky v predvianočnom čase prichádzajú do každej otvorenej duše. Koľkokrát si pripomíname Vianoce a koľkokrát nám zrkadlia stratený čas? „Od určitého času / stretávam len stratený čas / čo bolo včera“ (s. 9, rozpaky). Stratený čas, ktorý sme nenaplnili darovaním, sebou samým, svojím talentom, podanou rukou či slovom, ktoré spája. Ak vyjde vianočná hviezda, tak iba na oblohe života, do ktorého vstúpime. Každý iný svit je len odrazom hasnúceho pokusu byť videný. Priestorom pre ozajstné trblietanie je „priestor iba pre dve dlane“ (s. 7, trblietanie). Hviezda, ktorá oslovila Štefana Kuzmu, nie je hviezdou vianočne presladenou, ani hviezdou pozemskej moci. Je existenčnou tiažou a práve tiaž, ktorej sa nebráni, od ktorej neuteká, ktorú nezamlčiava, je aj názvom druhej časti zbierky „šepot“. Iba tak môžeme ísť ďalej, ak pred ťažobou neutečieme, ak sa jej nechceme zbaviť a presunúť ju na iných. Iba prekonaná tiaž oslobodzuje od hľadania nepriateľov, napriek tomu, že zanecháva stopy hlboko v nás: „tieto prastaré stopy / sú ako nehojace sa rany (s. 30, stopár). No nejde len o stopy, ale aj o odvahu kráčať napriek nevydláždenej ceste poznania: „Blúdim unaveným časom / vyberám a nevyberám / tiahly zvuk z ničoho / zabodnutý do prázdna / zvádza záverečnú“ (s. 48, posledné). Iba v ochote niesť ťažkosti, blúdenie či zdanlivé prázdno možno dospieť k poznaniu. Len touto náročnou cestou sa mohol Štefan Kuzma dopracovať k záverečnej časti s názvom nokturno: „Preskočil som noc / hrejivé dni sa vo mne / roztancovali“ (s. 53). Napriek tomu, že básne autora sú nadčasové, nezviazané s konkrétnym časovým rámcom alebo obdobím, nadobudol som po ich prečítaní práve v tomto predvianočnom čase presvedčenie, že v nich možno objaviť cestu k Vianociam ľudskej duše. Odstup a prijatie ťažkostí dňa či doby sú totiž dôležitými krokmi k spozorovaniu hviezdy. Iba ak sa nebudeme ustavične zaoberať podsúvaným videním sveta, ak neprepadneme túžbe vlastniť predmety alebo pravdu, ak sa nezľakneme úprimného hľadania, ak zdvihneme zrak od vlastného uzavretého sveta k oblohe života, môžeme aj my zažiť Vianoce. Ak nepodľahneme tlaku senzácií, zaručených správ, hluku reklamy a zábavy na jeden večer, ak nastavíme sluch srdca a duše, možno započujeme šepot. Šepot človeka hľadajúceho vianočný čas, čas ľudského bytia. Šepot jeho slova, ktoré nasmeruje naše kroky k druhým a vyvoláva tak reakciu. Šepot dobre mieneného slova, odovzdanej životnej múdrosti. Šepot slova, ktoré nesie svoj obsah. Kuzmova básnická zbierka pozorne zachytáva tento z hĺbky vyvierajúci šepot bytia.
Pavol Tomašovič