Odchody a návraty
Miroslav Demák
Odchody a návraty boli motívom júnovej poetiky. Poézia sa totiž v bežnom uponáhľanom svete často vytráca a človek musí aspoň na chvíľu odísť z kolobehu každodennosti, aby sa mohol vrátiť k svojej podstate. K bytostnému vedomiu, duši a jej presahom.
V horúcich letných dňoch ponúkla Knižnica Juraja Fándlyho nielen tieň, ale i možnosť pookriať, vystúpiť z každodenného obstarávania a spočinúť v sebe, vrátiť sa k spoločným prameňom života. Oživujúcou vodou bolo pritom rozprávanie spisovateľa Miroslava Demáka, ako aj piesne mladej speváčky Márie Valentovej.
Mirko Demák, spisovateľ, prekladateľ, novinár i vydavateľ sa narodil v srbskej Starej Pazove. Od roku 1993 žije spolu so svojou rodinou v Bratislave a venuje sa vlastnej tvorbe, prekladaniu (zo srbčiny, slovinčiny, macedónčiny, rusínčiny a nemčiny preložil viac ako 20 titulov), propagovaniu literatúry doma i v zahraničí, ako aj vydavateľskej činnosti. Z jeho tvorby treba spomenúť zbierky básní Z otvorenej dlane (1974), Zverokruh (1977), zbierky poviedok Švédske domky (1980), Kráľom bude ten, ktorý sa vráti (2001). Z jeho básnickej, prozaickej i dramatickej tvorby pre deti sú to Trojhlavý drak Štefan (1979), Tchorí chór (1985) či Husle (1993). Zostavil dve antológie slovenskej poézie a tri antológie detskej poézie. Zostavil a do srbčiny preložil aj antológiu slovenskej poézie od Sládkoviča po Heviera. Je tiež autorom dvoch cestopisov: Magnólia z Diamantovej hory (2013) a Takmer niečo (2017). V rámci dramatickej tvorby napísal hru Vyslobodenie, ktorá bola inscenovaná v novosadskom rozhlase. Po obnovení Matice slovenskej v Juhoslávii sa stal jej prvým podpredsedom pre Sriem, v roku 1996 sa podieľal na obnovení časopisu Dolnozemský Slovák, v ktorom je dodnes redaktorom a v Starej Pazove založil ročenku Pazovský kalendár, ktorý od roku 2002 pravidelne vychádza. Miroslav Demák je držiteľom viacerých domácich i zahraničných ocenení.
To
A čo vy vlastne viete o vtákoch
Lietajú majú krídla
majú perie hniezda v hniezdach vajíčka
Prečítal som štyri zoológie
a rok som pozoroval vtáky
Pýtal som sa horára sedliaka i starca
Všetci hovorili o vtákoch
a každý hovoril iné
A ja som stále nevedel čo je to vták
Raz som namieril a stlačil spúšť
A môžem vám o vtákoch povedať všetko
To malé vlhké to mŕtve
to je vták
Atrament, krv rétoriky
(7)
Sedím na lavičke na námestí.
Nevedomí toho, pokiaľ im je dané,
ľudia narážajú na múry.
Pozerám sa na nich
bez úsmevu a bez úškrnu.
Možno som len priemerný herec,
ale svoju rolu poznám dokonale.
(11)
V žltej púšti, asi dva dni chôdze
od cesty, po ktorej prevážali stĺpy
z bývalého Kartága do budúceho Keruanu,
na mieste, na ktorom nestál ani jeho otec
ani zavraždený brat, uzrel odtlačok chodidla v piesku.
Odtlačok bol jasný, akoby ho niekto vytesal do kameňa.
Pozoroval ho dlho, dokonca primeriaval: zodpovedá.
Postával pri ňom z jednej i z druhej strany.
Nepohlo sa jediné zrniečko. Ani piesok, ani prach.
Odchádzal bez slov, čoraz ďalej od známych ciest.
Nenašiel odvahu otočiť sa.
Apríl
(Mackbeth)
Musíš mať pravdu
V tej hre bľabotu a besov
Ak už raz nie si vinný
Bosorky hmiel ti veštia z pečene
Choď budeš Krokom rozkolíšeš
Zelené aprílové žitá Hrot kráľovstva
Krv je tvoja Kamenná mohyla
Plná bezvetria Kto je obeť
Nevravím často že Hranicu nemôžu
Prekročiť alebo možnou urobiť pravdu
Prekročíš mizneš zo seba
Potom sa už Prekročenie
Trestá bez milosti
Pletiem si svoje nite Čiernu a bielu
Napnuté na prasknutie
Zničiť odrazu šťastie a krásu
Pochybnosť teraz je na nás rad
September
(Rómeo a Júlia)
Už je po všetkom
Koľko je ešte pred nami
Po prvom milovaní odpočívajú
na mojej dlani Rómeo a Júlia
Krajina im tíško na viečka sadá
Zo všetkých strán padá septembrové ráno
na zrelé hrozná
Ráno ktoré sa začalo tak dávno
a pritom sa neskončí skôr než zajtra
Pred nami sa vnára do fontán
Navždy a znova odchádza kráľovná Mab
Vtedy sa nikomu nechce dnu
a nikomu von Bývame zúfalo sami
Asi mám preto Merkúcia
zo všetkých najradšej
Už je po všetkom A toľko
toľko je stále pred nami
Vermerova nerealizovaná olejomaľba
Dievčatko so stehlíkom
V invalidnom vozíku sedí nešťastné dievčatko.
Po detskej obrne má úplne nevládne nožičky.
Dievčatko číta knihu.
Knihu poézie.
Báseň, ktorú dievčatko číta
napísala autorka, ktorá je rovnako
pripútaná k invalidnému vozíku.
Poetka píše o drobnom tenkonohom vtáčatku.
Miesto toho, aby vzlietlo,
vtáčatko tenkými nožičkami
zľahka posunulo zemeguľu ďalej
do vesmíru
a zostalo sa vznášať v priestore.
Nešťastné dievčatko zdvihlo pohľad z knihy
a na zemi, rovno pred sebou uvidelo
tenkonohého stehlíka,
ktorý sa jej pozeral priamo do očí,
akoby sa pýtal:
– Máme ju odtlačiť?
Dievčatko sa usmialo:
– Prečo nie?
V invalidnom vozíku sedí šťastne dievčatko.