Etela Farkašová (Trnavská poetika. Poézia knižnice. Ed. Pavol Tomašovič, 2019)

Etela Farkašová
 
Docentka Etela Farkašová pôsobila takmer štyri desaťročia ako filozofka a vysokoškolská pedagogička na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2010 sa venuje iba literárnej tvorbe. Vydala šestnásť prozaických kníh, ku ktorým patria Reprodukcia času, Nedeľné fotografie, Deň za dňom, Stalo sa, Fragmenty/ s občasnou túžbou po celostnosti, Káva s Bachom, čaj so Chopinom, Pláne približne zapamätaného, Na rube plátna, Scenár. Je autorkou piatich esejistických kníh (Etudy o bolesti a iné eseje, Čas na ticho, Paralely a prieniky) a šiestich poetických zbierok (Na rube času, Opretá o ticho, Medzi záhradou a básňou, Načúvam ránu, S predtuchou svetliny). Spolupracovala s ruskou poetkou Táňou Kuzovlevovou (Súradnice príbuznosti/ Koordinaty rodstva), Vierou Benkovou (U zatišju sna a Lišćce na vetru) i s českou poetkou Milenou Fucimanovou (Cesty). V roku 2016 vyšiel profilový výber z jej prozaickej a esejistickej tvorby Obloha plná odlietajúcich vtákov. Je spoluzostavovateľkou domácich i zahraničných antológií. Na základe jej novely Priateľstvá padajúceho lístia vznikla rovnomenná televízna inscenácia. Je členkou Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského centra PEN a zväzu Österreichischer Schriftsteller/Innenverband. Za svoje dielo získala viacero ocenení, medzi nimi napríklad Cenu SC PEN, Cenu SSS, Cenu Anasoft litera, Krištáľové krídlo, Cenu Bibliotéky, Zlatý rad za zásluhy o Republiku Rakúsko, Cenu predsedu NR SR, prémie Literárneho fondu a iné.
 
1/ na okraji rána 
 
hneď na okraji rána
až bolestivo precítená krehkosť
drobných každodenných radostí,
náhlivý pohľad do zrkadla,
čas nasadiť si osvedčenú masku,
čo najvierohodnejšiu...
za oknom netrpezlivo bliká deň,
a ty ani nevieš, či očakávaš niečo,
čo by ťa mohlo, 
hoci utajenú za cudzou tvárou,
ešte niečím prekvapiť
 
2/ jednosmernosť jesenných viet
 
obraznosť zo mňa oprcháva 
ako zo stromov jesenné lístie, zošúverené, vyschnuté... 
ostávajú len holé vety, slová bez metaforického okvetia,
donaha povyzliekané konáre ostro čnejúce do sivej oblohy, 
zmierené so stratou pestrej farebnosti
a slnkom preteplenej, živej zvlnenosti tvarov:
strohé a prísne v jednoznačnosti svojho smerovania k tomu,
čo by sme azda mohli nazvať podstatným
 
3/ kde ostala ruža
 
prázdno je prázdno je prázdno,
hovorievaš si v niektoré rána
(priznávaš: čoraz častejšie),
 
a tak veľmi by si chcela,
aby bolo: radosť je radosť je radosť, 
modrá obloha je modrá je modrá...
alebo – ani to by nebolo málo:
záhrada je záhrada je záhrada...
 
kde sa to všetko postrácalo
(možno len ukrylo pred tvojím pohľadom),
kde ostala ruža, pýtaš sa skľúčene, 
red for the first time in English poetry...
ako to kedysi napísala americká Parížanka,
tá prvá (pravá?) červená,
ruža, o ktorej nezapochybuješ,
môžeš ju nahmatať, nadýchať sa jej vône 
v jednej z najznámejších básní...
kde ostalo to všetko,
opakuješ si v niektoré pochmúrne rána:
veci, na ktoré sa ešte dalo veriť,
kde ostala tá, 
ktorá ešte bola schopná viery?
 
4/ otázka, napokon nedôležitá
(Vladovi)
 
niekedy len tak, akoby mimochodom,
dajme tomu pri varení nedeľného obeda,
premýšľam, kto z nás dvoch je zraniteľnejší,
na čej pokožke ranky 
po vypovedanom alebo aj zamlčanom
pália silnejšie, viac do hĺbky...
predstavujem si rôzne situácie
(prevaha zažitých, no nechýbajú ani imaginárne)
s dôverne známou škálou gest, mimiky
a s celou abecedou našich tiel...
o čosi neskôr ako doznejú kostolné zvony v Angerne
na druhom brehu Moravy,
usádzame sa k záhradnému stolu,
otázka, napokon nedôležitá,
sa roztápa medzi dvoma lyžicami kuracej polievky,
nad ktorou sa vlnia stĺpy voňajúcej pary
 
 
 
 
 
5/ čokoľvek vypovieš
 
kamkoľvek kráčaš,
približuješ sa k tomu istému bodu,
ktorý možno ani nie je bodom,
ale šírou, nekonečnou pláňou:
nespoznanou, 
až bolestne neurčitou...
čokoľvek vypovieš, 
smeruješ k definitívnemu zmĺknutiu
všetkých svojich hlasov,
na ktorých ti v týchto dňoch
ešte tak malicherne záleží
 
6/ štruktúry až bolestivo nemenné
 
roztápam sa v akordoch, 
ktoré sa chvejú, jemne prelievajú do seba,
na okamih celkom blízke zámlke,
aby sa vzápätí vynorili, odolné proti zániku,
vlny: 
opakujúce sa s prísnou pravidelnosťou, 
štruktúry: 
pevne zakosílené do osnovy
a chvíľami až bolestivo nemenné...
síce občasné ruptúry v podobe zlomenej tóniny 
(s malým rozlíšením),
... a zase už iba návraty,
 
ako keď Philip Glass hrá na klavíri 
cyklus svojich Metamorfóz
a pod prstami mu preteká 
udalosť za udalosťou, 
sen za snom,
radosť za radosťou
a smútok za smútkom,
 
keď z klávesníc sa ako opar dvíha
výdych a nádych za výdychom a nádychom,
napokon, aj deň za dňom 
a život za životom,
všetko také podobné, jednotvárne, 
povedala by som, až fádne,
aj keď zakaždým predsa len trochu iné –   
prinajmenšom o nanovo nariasené vzťahy 
medzi prúdiacimi tónmi,
 
opakovateľnosť štruktúr 
zadúšajúca svojou nástojčivosťou,
osudovosť príbehu, 
v ktorom je toľko rozpoznateľného,
v istom zmysle dôverne známeho,
nemennosť túžby: 
strácať sa v neúprosnom plynutí
zdanlivo bezčasových tónov...
 
 
 
7/ priveľa, prirýchlo
 
akosi priveľa vás zrazu odchádza...
 
oči mám už unavené z čítania toľkých parte,
ktoré mi čoraz častejšie skĺzavajú do poštovej schránky,
uši už nechcú počúvať čierno-čierne správy
o ďalších nečakaných, celkom nepredvídaných odchodoch
(rútiace sa koleso, nemilosrdné strhávajúce všetko,
do čoho možno celkom voslep narazí...),
život akoby bol teraz najmä učením sa rozlúčke,
pokorným mávnutiam do neznáma
a potom nostalgickému, čoraz osamelejšiemu brodeniu
v čoraz zrednutejšom svete...
chýba mi aspoň o trochu viac času na výdych a nádych 
alebo možno naopak: nádych a až potom výdych...
akosi priveľa, prirýchlo vás zrazu odchádza...
 
8/ rozhovor
 
haluze jelšiny
rozochvené podvečerným vánkom
rozprávajú sa s hladinou jazera:
sčerené bytie
opatrne obnažuje  jazvy
zvrásneného času,
v prítmí si hľadá cestu k slovu
ukrytému v hĺbke
 
9/ nákresy vnútorných ciest    
(Saburovi K.)
 
s pribúdajúcimi rokmi 
čoraz väčšmi sa sústreďuješ 
na nákresy vnútorných ciest,
čisté a krehké ako čínske kaligramy... 
splietaš siete vlásočníc jemne votkaných do papiera 
(s nespočetnými variáciami na jeden motív: základný)
a potom pri partite vynorenej z prapamäti 
prehrávaš si predobrazy ďalších putovaní vnútrom