150. výročie uvedenia prvého divadelného predstavenia v slovenskom jazyku na doskách divadla v Trnave!

11.01.2019 11:57

150.docx (25427) - článok na stiahnutie

 

150. výročie uvedenia prvého divadelného predstavenia v slovenskom jazyku na doskách divadla v Trnave!

 

 Rok 2018 bol magickým osmičkovým rokom mnohých významných jubileí. Dalo by sa povedať, že z celosvetového, ako aj národného pohľadu. Pripomeňme si len niektoré najhlavnejšie. Ukončenie prvej svetovej vojny, vznik prvej Československej republiky a ďalšie.

Pre Trnavu bol však tento rok mimoriadne dôležitým, pretože sa spája s udelením výsad, ktoré jej pred 780. rokmi – v roku 1238 udelil Kráľ Belo IV. – generálne privilégium, ktorým sa Trnava stala prvým slobodným kráľovským mestom na území Slovenska.

 Nastávajúci rok 2019, akoby nechcel za predchádzajúcim rokom zaostávať. Hneď v mesiaci január si budeme v Trnave a v trnavskom divadle pripomínať 150. výročie od uvedenia prvého slovenského divadelného predstavenia v našom národnom jazyku, v slovenčine!!!

 Pri vianočnom stretnutí členov, priateľov a sympatizantov Matice slovenskej v Trnave pozvaný lektor pán Ferdinand Mak spomenul, že autori o Trnave písali z viacerých pohľadov, ale doteraz im akosi unikol „spiritus movens“, ktorý sa tiahne dejinami nášho mesta. Možno treba uviesť aj rok 1831, ktorý patril k tým zaujímavým. Keď v Trnave vypukla cholera, táto situácia neodradila túžbu mešťanov prispieť k vybudovaniu kultúrneho stánku, jednému z najstarších kamenných divadiel u nás. Ak prechádzame aj v súčasnosti hlavným Trojičným námestím, upúta nás na nádherne zreštaurovanom priečelí divadla plastický chronostikon, z ktorého možno vyčítať: „ Tento stánok Tálie postavil magistrát a ľud Trnavy – v roku 1831“.

 Zo slovenských dejín a zo školských lavíc v našich mysliach (toho času pri hľadaní najväčšieho Slováka aj v RTVS) asi najviac rezonujú „štúrovci“. Ale už menej sa vie o tom, akým mimoriadnym centrom kultúrneho a spoločenského života bola v tom období Trnava. Vyberám z knihy Ladislava Čavojského Divadlo v Trnave, vydal Obzor l982 v Bratislave. Koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia, ako Ján Palárik (1822 – 1870) v Orle napísal, ...že Trnava sa stala ohniskom „rezkejšieho národného života“ pre celý nitriansko-prešporský slovenský vidiek.

V tom istom článku Palárik píše: „Každý zvonec, aby cengal, musí mať srdce, a každé husle, aby hrali, dušu. Tou „dušou“ trnavských ochotníkov bol advokát Vendelín Kutlík, tým „srdcom“ jeho žena Božena.

Pre priblíženie tohto kultúrneho fenoménu mesta je potrebné zorientovať sa v rodinných väzbách z tohto obdobia. Dcéra Michala Miloslava Hodžu, Božena Hodžová z Liptovského Mikuláša, kde už v mladosti pôsobila ako najlepšia ochotnícka herečka, sa v roku 1868 vydala za právnika a národného buditeľa Vendelína Bohboja Kultlíka do Trnavy. Vendelín B. Kutlík (1834 – 1904) bol advokátom a v rokoch 1867 – 1874 vykonával v Trnave advokátsku prax. Božena Kutlíková, rodená Hodžová (1847 – 1936) sa ako ochotnícka herečka venovala najmä divadlu, ale v Trnave založila aj trnavskú odbočku spolku Živena. Celá rodina počas svojho pôsobenia v Trnave bola veľmi aktívna hlavne na poli osvetovej a kultúrnej činnosti.

V tom čase (1867 – 1870) v Bratislave študoval právo Svetozár Hurban, syn Jozefa Miloslava Hurbana, ďalšieho to štúrovca. Často a rád chodil do Trnavy. Bol veľký fešák, hovorili mu „Sveťo“. Právnickú prax začal ako koncipient v Trnave u Kultíka. Ten sústreďoval okolo seba mladú slovenskú inteligenciu z celého okolia. Organizoval i národné výlety do blízkeho Kamenného mlyna, ale aj na Dobrú Vodu, k pomníku Jána Hollého. Dôležité je spomenúť, že i toto spoločenstvo intelektuálov z Trnavy si považovalo za svoj prejav národného povedomia úctu voči nášmu velikánovi Jánovi Hollému, ktorý bol nazývaný aj slovenským Homérom (v ankete RTVS sa nedostal medzi najväčších Slovákov, žiaľ, ani prvý predseda MS Dr. Štefan Moyzes. Vieme prečo?).

V Trnave Kutlíkovci iniciovali najmä ochotnícky život. Stará tradícia školského, akademického, univerzitného divadla (1561 ju v Trnave založili jezuiti) opäť na trnavskej pôde ožila. Jadro trnavských ochotníkov z miestnych tvorili Vendelín Kutlík a jeho žena, Michal Mudroň, Cyril Hodža a bratislavskí juristi Svetozár Hurban, Šimon Klempa, Alexander Medvecký, Ján Kyseľ a ďalší. No a samozrejme nechýbal ani cezpoľný legendárny vlastenec a silák Hergot z Jura.

Po dlhších administratívnych prieťahoch prišiel 11. január 1869, keď sa Trnava dožila premiéry prvého slovenského divadelného predstavenia. Ochotníci zahrali hru v tej dobe vychyteného nemeckého autora v slovenskom preklade, Koztebuovu drámu Gróf Beňovský (z Vrbového). V nabitej sále bolo neskutočné napätie. Nepriatelia chceli predstavenie zmariť, alebo aspoň zosmiešniť. Mali pripravené píšťalky a slamené vence pre hercov. Všetko dopadlo nad očakávanie. Nikto si nedovolil ani len písknuť, či pri otváracom Hurbanovom prejave, či počas celého predstavenia. Silák Hergot, či ako ho Kutlík neskoršie nazval „rytier z Blaníka“, naháňal strach všetkým odporcom. Slovenská päsť však mohla odpočívať, keď jednoznačne zaúčinkovala sila slovenského divadla. Za necelé tri roky (1869 – 1871) uviedli 12 predstavení v slovenčine. Pravda, dušou slovenských ochotníkov bol Ján Palárik a jeho divadelné hry...

V hľadisku krásnej mestskej divadelnej budovy sa schádzala na slovenských predstaveniach významná spoločnosť: Jozef Miloslav Hurban s rodinou z Hlbokého, na slovenskej premiére bol určite aj Michal Miloslav Hodža z Mikuláša s rodinou, senický advokát Fajnor, Gustáv Valášek z Nitry, kanonici Juraj Slota a Juraj Malý, dramatik Ján Palárik, redaktor Andrej Trúchly – Sitniansky a ďalší z vtedajšieho „prešporsko-nitrianskeho“ vidieka. O predstaveniach písali takmer všetky vtedajšie naše noviny a časopisy. Pešťbudínske vedomosti, Národnie noviny, Slovenské noviny, Národný hlásnik, Orol, ale aj viedenský časopis Zukunft.

Manželom Kutlíkovým sa 18. 7. 1871 v Trnave narodila dcéra Elena, ktorá sa vydala za advokáta Milana Ivanka (zomrela tragicky 26. 10. 1941 v Prahe). Dlhé roky písala pod značkou N. Boli to zväčša časopisecké príspevky, ktoré sa zaoberali rôznymi témami. Spomienky na prvé slovenské divadelné predstavenie veľmi milo opisuje v knihe noviel s rovnomenným názvom: V krinolíne (1929).

Publicistka a spisovateľka Elena Ivanková bola autorka novoromanticky poňatých ľúbostných príbehov z vyšších vrstiev. Keďže sa dožila sedemdesiatky, mala možnosť prežiť dve úplne odlišné obdobia – jedno v Uhorsku, druhé v Československu. Vyštudovala za učiteľku najprv v Lučenci na dievčenskej učiteľskej prípravke, neskôr v Bratislave v Učiteľskom ústave. Svoju kvalifikáciu uplatňovala nielen v škole, ale aj v rôznych šľachtických a meštianskych rodinách, kde pôsobila ako vychovávateľka. Tak spoznala školy a najmä rodiny v Trnave, vo Viedni, ale aj v Budapešti a v mestách Sedmohradska a Tirolska.

Vo svojom životopise spomína, ako by sa jej mamička Božena Kutlíková, rodená Hodžová tešila, keby sa dožila toho, ako jej zať právnik Milan Ivanka, poslanec revolučnej SNR vyhlasoval z balkóna trnavskej radnice Československú republiku v októbri v roku 1918.

 

 

 

A do tretice, medzi najnovšie objavy patrí i menej známa skutočnosť, že Ľudovít Štúr a Adela Ostrolúca sa stretli aj v Trnave. Bolo to na symbolickom mieste v Trnave, v priamom kontakte s budovou divadla, kde bola chýrna Reštaurácia a hotel „U čierneho orla“. V zachovaných dokumentoch sa dozvedáme, že Ľudovít Štúr poznal tento objekt. Bola to zrejme utajená návšteva „u orla“, kde navštívil svoju lásku Adelu Ostrolúcku. Publikoval o tom Augustín Maťovčík v Literárnom týždenníku roč. 28, v dvojčísle 29 – 30 v roku 2015. List je písaný v nemčine a zo slovenského prekladu vyberáme : „Trnava, 3. marca 1850, neskoro večer. Dnes neskoro večer nás prekvapila nečakaná návšteva pána Štúra, ktorý sa ponúkol, že Vám vezme náš lístok.“

List Adely Ostrolúckej strýkovi Gustávovi do Zemianskeho Podhradia svedčí o bližšom priateľstve, vďaka ktorému si mohol dovoliť navštíviť rodinu v trnavskom prostredí v neskorom večernom čase. Žiaľ, rozvíjajúci vzťah medzi Adelou a Ľudovítom prerušila predčasná smrť Adely Ostrolúckej, ktorá zomrela vo Viedni 18. marca 1853.

Ďalšie významné reálie tohto obdobia vo vzťahu k Trnave:

Ján Palárik sa narodil 27. 4. 1822 v Rakovej. Národnú a kultúrnu prácu začal rozvíjať už počas štúdia na trnavskom seminári, kde spolu s Jozefom Viktorinom, Martinom Hattalom a grófom R. Ňárim založili krúžok národne zmýšľajúcich seminaristov. V rokoch 1861 – 1870 bol farárom v Majcichove, kde je aj pochovaný. Zomrel veľmi mladý, 48-ročný.

Na divadelných doskách trnavského divadla „vystriedal“ Janka Palárika, dramatika, novinára, politika, organizátora a kritika ďalší významný slovenský dramatik, Ferko Urbánek.

V. Kultík v r. 1870 založil v Trnave Besedu slovenskú. No po 1. januári 1919, ešte pred oživotvorením Slovenskej Matice (píše F. Urbánek), oživotvorili sme SNJ (Slovenskú Národnú Jednotu), ktorá bola predchodcom MO Matice slovenskej v Trnave.

Medzičasom si F. Urbánek dopisoval so Š. Krčmérym, tajomníkom MS, ktorý ho od r. 1920 nabádal k vytvoreniu MO MS Trnava:

Až tohto roku (1923, poz.autora) vo februári písal som v tejto záležitosti p. Krčmérymu a zároveň som ho pozval na tohoročné valné zhromaždenie Slovenskej Národnej Jednoty, kvôli prevedeniu tejto akcie. On obsah môjho dopisu s radosťou v známosť vzal a nás svojou vzácnou návštevou v označený čas poctil.

Na valnom zhromaždení vdp. Dr. Pavel Žiška, podpredseda, návrh o pretvorení SNJ na Odbor Matice slovenskej predostrel a keď pán tajomník Štefan Krčméry dôrazne vysvetlil úkol Slovenskej Matice, návrh bol jednoznačne prijatý. Slovenská Národná Jednota pretvorila sa 3. 3. 1923 na Odbor Matice slovenskej. Týmto sme najokázalejšie zasvätili 60. ročné trvanie Slovenskej Matice. Toľko z pera Ferka Urbánka.

V roku 1924 F. Urbánek odchádza do Bratislavy a predsedom MO MS Trnava sa stáva vdp. Dr. Pavol Žiška. Pravdepodobne ním bol až do svojho odchodu z Trnavy do rodnej Skalice v r. 1938.

Vráťme sa k osudu Svetozára Hurbana. Pôsobil vo viacerých európskych mestách a viacerých redakciách. 1. júla 1873 publikoval svoj príspevok v časopise Škola a život. Predtým používal rôzne pseudonymy (napr. Napreják a pod.), ale vtedy mu šéfredaktor V. Paulíny Tóth pridelil pseudonym Vajanský.

Keď som pátrala po jeho význame, zistila som, že Vajan bol jeden z bohov v slovanskej mytológii. Alebo vajanský, vajanovský – týkajúci sa dňa pred 24. júnom – Sv. Jána Krstiteľa, oslavy najdlhšieho dňa pri ohni – noc vajanská – svätojánska, vajanské ohne – svätojánske ohne, dokonca vajan bol sviatok boha Svantovita, čo mi priam osciluje so Svetozárom Hurbanom Vajanským.

V prvej časti článku som spomínala, že Svetozár H. Vajanský žil v Trnave, neskôr po životných peripetiách zakotvil v redakciách v Martine, kde je aj na národnom cintoríne pochovaný. Počas pobytu v Trnave rád chodieval do mimoriadne vychýrenej reštaurácie k Schneiderovým, odkiaľ sa poznal aj s Mikulášom Schneiderom (1881 – 1958), neskôr hudobným skladateľom, prvým slovenským národným umelcom, priateľom a spolupracovníkom Ferka Urbánka. Mikuláš Schneider zhudobnil viacero textov Ferka Urbánka.

Keď Mikuláš Schneider, ako mladý hudobný skladateľ, vynikajúci klavirista chodil spolu so svojím priateľom spevákom Rehákom po koncertovaní, bolo len samozrejmé, že koncertovali aj v prvej budove Matice slovenskej v Martine, na augustových slávnostiach 1903. Medzi inými uvádzali aj skomponovanú pieseň na báseň Hurbana – Vajanského „Letí havran“. Maestro si vo svojej knihe Úsmevy a slzy spomína: „Starý pán Hurban – Vajanský po koncerte prišiel ku mne, objal a pobozkal ma a povedal, že ten, ktorý dal jeho slovám v hudbe taký pekný výraz, nech nechodí po svete s holým nemeckým menom, že si dovolí byť mojím druhým krstným otcom a dáva mi meno „Trnavský“, polial mi nežne hlavu a pobozkal ma znovu!“

Mikuláš Schneider – Trnavský bol predsedom MO Matice slovenskej v Trnave v roku 1947 a bol aj predsedom Hudobného odboru veľkej MS.

Keď prídete v Trnave do divadla, pardon, do Divadla Jána Palárika, jeho busta vás privíta už vo foyeri. Keď prídete na 1. poschodie, pred Zrkadlovou sálou vás privítajú busty Mikuláša Schneidra – Trnavského a Ferka Urbánka. Pre zaujímavosť uvádzam, že aj náš Miestny odbor Matice slovenskej Trnava sídli v divadle až na 2. poschodí, ale o tom až inokedy.

                                                                  PhDr. Adriena Horváthová

Použitá literatúra:

ČAVOJSKÝ, Ladislav: Divadlo v Trnave

JURČO, Martin: NzR

IVANKOVÁ, Elena: V krinolíne

Literárny týždenník roč. 28, č. 29 – 30, 2015        

Wikipédia

URBÁNEK, František: „Verejná slávnosť Slovenská národná jednota miestny odbor Slov.

Matice v Trnave“ 19. a 20.V.1923 (bulletin)

SCHNEIDER – TRNAVSKÝ, Mikuláš: Úsmevy a slzy.

   

 

Kontakt

Trnavský literárny almanach 0908423790 trnavsky.literarny.almanach@gmail.com